DOI article:
Glocková, Barbora: Nástenná výzdoba arcibiskupskej kaplnky v Ostrihome skúmaná v nových vztʹahoch k umeniu talianskeho trecenta
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.52506#0069
Vráťme sa k vyheknutým hypotetickým atri-
búciam autorstva ostrihomskej výzdoby, kde sa
najčastejšie uvádzalo měno Niccolu di Tomma-
sa a ním signovaný triptych sv. Antona Opata.20
V jeho malbě [Obr. 6] převažuje hieratická sta-
tickosť, přísnost výrazu, tvrdé prepracovanie črt
tvare, dominácia nepoddajnej tmavěj linky, čo
sa len ťažko móže přiblížit rafinovanému maliar-
skemu prejavu neznámého ostřihomského maj-
stra, ktorý pracuje s farebnou škálou so širokým
spektrom odtieňov a splývavo modeluje oblé
tvary. Štýlové rozdiely naliehavo vystúpia na
povrch aj pri komparovaní s Florenťanovou ná-
stěnnou tvorbou, čo sa dá vysledovat’ v Tomma-
sovej výzdobě kláštorného kostola sv. Antona
Opáta (alebo Tau) v Pistoi, ktorú dokončil rok
po návrate z Neapola.21 Jeho příběhy z Genesis
prezrádzajú talentovaného rozprávača, ktorý sa
po fomálnej stránke ohliada za florentským umě-
ním a čerpá predovšetkým z monumentálnej
fresky Narda di Cione v kaplnke Strozziovcov
v Santa Maria Novella vo Florencii. V mnoho-
figúrových výjavoch tiež nebadat emotívnu pre-
piatosť; pohyb je tu skór střihnutý v slávnostnej
atmosféře a protagonisti sú aditivně kompono-
vaní v plytkej scéně. Fyziognomické typy sú
bližšie Nardovým, u ktorého dominuje línia
dlhých nadočnicových oblúkov, ktorá plynulo
prechádza do subtílnej formy nosa, ostré tvrdé
kontúry štrbmovitých očí, všeobecne kaligrafic-
kejšie převedeme, potláčajúce „vláčnost“ fareb-
ne odstupňovaných rozvalérovaných ploch inkar-
nátov. Následné sú po polovici 14. ston velmi
rozšířené vo florentskej malbě a pripomenie nám
ich tuhost gracióznych postáv fresky apoštolov
v kostole sv. Mikuláša v Sazdiciach, zvyčajne
atnbuovanej Tommasovi a časovo mladšej od
ostrihomskej výzdoby. Tommasovo maliarskc
podanie súvisí s retrospektivou giottizmov vo
florentskou! umění tretej štvrtiny 14. storočia
a spomínaný ludský typ je vskutku frekvento-
vaný aj v produkcii Giovanniho da Milano, pô-
sobiaceho vo Florencii v šesťdesiatych rokoch
v Santa Croce. Pretože študovanú malbu, už pri
6. Niccolo di Tommaso, Madona s diet’atom, část triptychu
(Museo di S. Martino, Neapol)
prvých pokusoch identifikovat ostřihomského
autora, spájali so Sazdicami, mohol kolektiv čes-
kých autorov malbu arcibiskupskej kaplnky spá-
67
búciam autorstva ostrihomskej výzdoby, kde sa
najčastejšie uvádzalo měno Niccolu di Tomma-
sa a ním signovaný triptych sv. Antona Opata.20
V jeho malbě [Obr. 6] převažuje hieratická sta-
tickosť, přísnost výrazu, tvrdé prepracovanie črt
tvare, dominácia nepoddajnej tmavěj linky, čo
sa len ťažko móže přiblížit rafinovanému maliar-
skemu prejavu neznámého ostřihomského maj-
stra, ktorý pracuje s farebnou škálou so širokým
spektrom odtieňov a splývavo modeluje oblé
tvary. Štýlové rozdiely naliehavo vystúpia na
povrch aj pri komparovaní s Florenťanovou ná-
stěnnou tvorbou, čo sa dá vysledovat’ v Tomma-
sovej výzdobě kláštorného kostola sv. Antona
Opáta (alebo Tau) v Pistoi, ktorú dokončil rok
po návrate z Neapola.21 Jeho příběhy z Genesis
prezrádzajú talentovaného rozprávača, ktorý sa
po fomálnej stránke ohliada za florentským umě-
ním a čerpá predovšetkým z monumentálnej
fresky Narda di Cione v kaplnke Strozziovcov
v Santa Maria Novella vo Florencii. V mnoho-
figúrových výjavoch tiež nebadat emotívnu pre-
piatosť; pohyb je tu skór střihnutý v slávnostnej
atmosféře a protagonisti sú aditivně kompono-
vaní v plytkej scéně. Fyziognomické typy sú
bližšie Nardovým, u ktorého dominuje línia
dlhých nadočnicových oblúkov, ktorá plynulo
prechádza do subtílnej formy nosa, ostré tvrdé
kontúry štrbmovitých očí, všeobecne kaligrafic-
kejšie převedeme, potláčajúce „vláčnost“ fareb-
ne odstupňovaných rozvalérovaných ploch inkar-
nátov. Následné sú po polovici 14. ston velmi
rozšířené vo florentskej malbě a pripomenie nám
ich tuhost gracióznych postáv fresky apoštolov
v kostole sv. Mikuláša v Sazdiciach, zvyčajne
atnbuovanej Tommasovi a časovo mladšej od
ostrihomskej výzdoby. Tommasovo maliarskc
podanie súvisí s retrospektivou giottizmov vo
florentskou! umění tretej štvrtiny 14. storočia
a spomínaný ludský typ je vskutku frekvento-
vaný aj v produkcii Giovanniho da Milano, pô-
sobiaceho vo Florencii v šesťdesiatych rokoch
v Santa Croce. Pretože študovanú malbu, už pri
6. Niccolo di Tommaso, Madona s diet’atom, část triptychu
(Museo di S. Martino, Neapol)
prvých pokusoch identifikovat ostřihomského
autora, spájali so Sazdicami, mohol kolektiv čes-
kých autorov malbu arcibiskupskej kaplnky spá-
67