spoločnej a slovenská bolo třeba ustanovit’). Táto
skutečnost potvrdzuje i množstvo výstav, které
už počas perestrojky a v prvých dvoch ponovem-
brových rokoch představili výlučné slovenské vý-
tvarné umenie v zahraničí, či dokonca tých, které
na medzinárodnom fóre reprezentovali súčasné
umenie společného štátu v dvoch samostatné
koncipovaných kolekciách, pričom garantem
bola strana slovenská. Ich púhy výpočet by za-
bral ovela váčší rozsah ako značné zjednoduše-
né postřehy Zory Rusinovej.
Napriek tomu, že citovaná pasáž textu dalej
konštatuje, že „peripetie vnútorných politicko-
straníckych bojov a nepokojná hladinu společen-
ského diania... sa v období transformácie kultu-
ry premietajú najmä do personálnych výmien
a inštitucionálnych otrasov“ a v připojenej po-
známke č. 69 upřesňuje „už za ministra Dušana
Slobodníka sa začali viac-menej z ideologických
dóvodov odvolávat riaditelia mektorých kultúr-
nych inštitúcií, čo v zostrenejšej podobě pokra-
čovalo za éry Ivana Hudeca v rokoch 1994-1998,
kedy sa aj výběr umelcov na zahraničné výstavy
uskutečňoval predovšetkým podlá predstáv
o národnom umění s dórazom na svojráz a tradi-
cionalizmus“, nezmieňuje sa vôbec o osudoch
Slovenskej národnej galérie v uvedenom obdo-
bí, hoci bolo aj pre táto inštitáciu bárlivé.
V rokoch 1990 až 1992 začala SNG pracovat
podlá nového divergentného modelu vnútorne
rozčleněná na Galériu starého a moderného
umenia, Galériu súčasného umenia a Galériu
užitkového umenia a architektáry a takto zvlá-
dla množstvo nových domácích i medziná-
rodných aktivit. Změna politického smerovania
Slovenska po volbách v lete 1992, ktoré viedli
k rozdeleniu Československa, sa odrazila aj na
Slovenskej národnej galérii: inštitácia sa začiat-
kom roku 1993 vrátila k svojej prednovembro-
vej monolitnej štruktáre, s ktorou pracuje do-
dnes. Obdobné sa citovaný text nezmieňuje
o skutečnosti, že v období „éry Ivana Hudeca“,
ked zanikli nezávislé výtvarné časopisy Výtvar-
ný život a Profil, lebo nedostali žiadnu štátnu

dotáciu, bez ktorej nedokáže přežit v období
trans formuj ácej sa ekonomiky žiadny nekomerč-
ný umělecký časopis, přidělilo Ministerstvo kul-
táry Slovenskej národnej galérii dostatek finanč-
ných prostriedkov, aby mohla vydávat vlastné
periodikum Galéria s vedácou redaktorkou Zo-
rou Rusinovou a inštitácia začala prezentovat
velké projekty. Výstavu Sesťdesiate roky připra-
vovala Slovenská národná galéria už v období
1990-1992. Po změnách na čele SNG za minis-
tra Dušana Slobodníka, ju dokončil a veřejnosti
představil iný ako póvodný tím, už pod vedením
novej generálnej komisárky Zory Rusinovej.
Z velkých projektov následoval v roku 1998
Barok (generálny komisár Ivan Rusina). Sáčas-
ná riaditelka inštitácie Katarina Bajcurová v re-
dakčnej diskusii k recenzovanému projektu 20.
storočie přiznala, že „výstavu i publikáciu som
převzala ako organizačný garant už sformovaná
od bývalého vedenia v čase, ked bolí práce už
rozběhnuté.“5
Nehodlám otvárať polemiku, či Slovenská
národná galéria mala vypísať konkurzné kona-
nie na taký velký projekt, akým bola výstava
a publikácia20. storočie, a či postupovala správ-
né, ked rolu jeho zodpovednej riešitelky zverila
po internom rozhodnutí před viacerými rokmi
svojej odbornej pracovníčke Zore Rusinovej.
Som však přesvědčená, že štátna inštitácia je
povinná vytvořit dielo na relevantnej odbornej
árovni, čo sa o celku recenzovanej výstavy nedá
bez závažných pripomienok povedať. Polemické
poznámky prítomnej recenzie bolí frekventova-
nejšie na adresu adekvátnosti interpretácie nášho
umenia před vrcholiacimi šesťdesiatymi rokmi
a pn interpretácii obdobia nasledujúceho po sú-
časnosť upozorňovali najma na nezáujem zařa-
dit do toku prehliadky integrálně aj disciplíny
sochárstva, ážitkového umenia a architektáry.
Inými slovami, obdobie, na ktoré výstava pn
svojej príprave najviac sústredila pozornost, bolo
od polovice šesťdesiatych rokov po dnešok, pri-
čom jeho protagonistami boli najma autoři neo-
ficiálně] scény, na kterých nadviazala neoavant-

205