Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2002)

AKTIVISTA MÚVÉSZETI ÉSTÁRSADALMI FOLYOIRAT
FOSZERKESZTÓ KASSAK LAJOS, WIEN, VL ÉV 3. SZ



6. Lajos Kassák: Obálka pre časopis MA, linoryt, 1920

sionizmom alebo dochádza k preberaniu prog-
resívnych medzinárodných štýlov - německého
expresionizmu, francúzskeho fauvizmu, analy-
tického kubizmu a iných inovácií zo Západu,
ktoré sa miešajú a prispósobujú lokálnym po-
třebám a tradíciám (predovšetkým český barok).
Výsledkom takéhoto miešania štýlov a tém je
umenie ukazujúce nespokojnosť s podmienka-
mi života Čechov v Habsburskej říši, vyjadru-
júce duchovnú krízu a blížiaci sa politický ko-
laps.“ (s. 53). Skór ako uvažovania v rámci dua-
lity formy a obsahu (štýlu a témy), či neustálého
pripomínania západných inšpirácií, je tu azda
potřebné hovořit’ o recepcii německého a fran-
cúzskeho umenia v Čechách (a v celej Europe
až po Moskvu). Pre kontext českého kubizmu

by sa žiadalo hovořit’ tiež o pósobení a význame
jedinečného vyznavača a zberatefa kubizmu Vin-
cenca Kramářa, bez ktorého by český kubizmus
nebol tým, čím je a tiež o rozhodujúcej úlohe
českých architektův, ktorí stáli pri zrode kubiz-
mu v rámci Skupiny výtvarných umělců (1911).
Ale keďže v úvode je vysvětlené, že kniha sa
věnuj e iba maliarstvu a sochárstvu a len v malej
miere grafike, nedozvieme sa nič o kubistickej
architektúre a dizajne, čo představuje spolu
s vofným uměním to najautentickejšie, čím čes-
ká avantgarda disponuje. Okolnosti vzniku diel
a tiež chápanie modemej komodity (namiesto
mýtizovanej autonomie) v realizáciách interiéro-
vého dizajnu pre novů meštiansku kubistickú
domácnost’ (ako zákazky Artělu),26 ukazujú čes-
ký modemizmus v úplné inom svetle. Umenie
totiž okrem čisto estetického má aj společenské
funkcie. S. A. Mansbach sa však pravděpodob-
ně privefmi opieral o interpretácie českých his-
torikův umenia, ktoré vychádzajú z představy
„objektívneho obrazu umenia začiatku 20. sto-
ročia“ a “z potřeby zbavit’ umenie všetkých mi-
movýtvamých kritérií“.27 Mansbach preberá tiež
radikálně oddefovanie praktického a umělecké-
ho, vyzdvihovanie umelcovej tvořivosti, ktorá
akoby stála úplné mimo spoločensko-ekonomic-
kých vzťahov. Nespojitefnosť tvořivého činu či
uměleckého hl’adania s fungováním umenia
v společnosti je však fikciou, ktorú dlho upev-
ňovalo i modemistické písanie - texty najmá
v podaní umelcov, ktoré majú zváčša manifes-
tačný alebo utopický charakter. Toto sa ozývá
v mnohých textoch historikov umenia po celé 20.
storočie, ktorí sa zameriavajú na umelca a die-
lo, interpretujúc ho akoby z jeho (umelcovej)
pozície a jeho doby, v představě akejsi dokumen-
támej věrnosti, pravdivosti či objektivity. Prvo-
řadým ciefom je tu tlmočiť umělcovo presved-
čenie a ukázat’ nadčasovost’ umelcovho diela.
Tradičný pohfad na umělecké dielo ako na
nadčasové/autonomně a tým pádom akoby vyňa-
té z konkrétných společenských, politických či
ekonomických súvislostí, je ešte menej možné pri

290