Nekonečné v pohybe - múzeá pre súčasné umenie?

(Resumé)

Čím by dnes, v súčasnej spoločnosti, málo a chcelo byť
múzeum umenia- kladie si hned’ v úvodnej kapitole otáz-
ku Kultermannova štúdia. Prostredníctvom odvolávky na
Goetheho, jeho charakteristiku múzea ako „ein Unendli-
ches in Bewegung“ autor evokuje duchovnú atmosféru
obdobia rozkvetu inštitúcie múzea umenia. Cez poznanie
dějin (múzea) snaží sa pochopit’jeho súčasnosť.
Kapitola Zbieranie a vystavovanie sústreďuje sa
například na reálnu skutečnost’ pojmu „veřejné múzeum“.
Prostredníctvom príkladov sociálneho či ekonomického
vydel’ovania v rámci kategorie publikum v minulosti
i súčasnosti poukazuje na neudržatefnosť tejto kategorie.
Úlohu múzea ako prostředníka róznych kultúrnych
ideologií v minulosti i dnes všímá si na konkrétných příkla-
dech tretia kapitola štúdie, Múzeum a moc. Ak vhodnou
ilustráciou vzťahu múzea a moci bolo v minulosti hoci
preoblečenie Denonovho Louvru za dekoráciu Napo-
leonovej svatby v roku 1810, či neskór zneužitie et-
nografického múzea ako „osvieteneckého“ prostriedku
kolonizácie krajin tretieho světa, v súčasnosti má tento
vzťah ovel’a rafmovanejšiu podobu. Na pozadí postřehu
Craiga Owensa, podl’a ktorého „ochrana kultúry je ideo-
logickým alibi imperialistických úmyslov“, stávajú saprie-
hladnejšími záujmy niektorých mocnějších kultúr, ako aj
ich investície napr. do súčasného umenia.
Nasledujúca kapitola sa venuje vzťahu architekta
a kunsthistorika. Autor sa v nej, i prostredníctvom „his-
torických“ evokácií starších stavieb, napr. od von Klenze-
ho či Schinkela, sústreďuje na - v súčasnosti stále vy-
hraněnější - vzťah architektúry múzea umenia (obálky)
a umenia (obsahu), ktoré uchovává. Spolu s J. C. Taylorom
je toho názoru, že je dnes stále „ťažšie rozhodnúť, či gran-
diózně paláce, postavené pre umenie, vznikli pre umenie
ktoré obsahujú, alebo pre prestiž tých, ktorí za ne zapla-
tili“. Stále výraznejšie je tiež zviditefňovanie umenia (a

mena) architektův (ako napr. James Stirling, Hans Hol-
lein, Arata Isozaki či Frank O. Gehry), zatieňujúce ume-
nie (a mená) umelcov. Má byť muzeálna architektúra poza-
dím, alebo popředím svojho obsahu? - kladie si autor otáz-
ku a prostredníctvom polemických citátov, dává na ňu
odpovedať niektorým súčasným umelcom.
Múzeum ako Platónova jaskyňa — Nové média je ná-
zov ďalšej kapitoly, ktorá sa, spochybňujúc realizo-
vatefnosť Malrauxovej myšlienky Musée imaginaire
(múzeum bez stien) ako púheho „múzea na papieri“ (Edgar
Wind), venuje hlavně hfadaniu adekvátnej (architekto-
nickej) podoby múzea pre nové formy umenia, ako aj otáz-
ke prefiltrovávania súčasného umenia do múzeí umenia.
Na ilustráciu tohto problému (akými selekčnými procesmi
a cestami vstupuje súčasné umenie do „věčnosti“ prostred-
níctvom múzea) uvádza niekofko historických príkladov
(Musée du Luxembourg, slúžiace ako akási antichambre
Louvru či Dornerov tzv. Three-Museum-Agreement, za-
bezpečujúci v polovici 20. storočia.„historizujúci“ prietok
diel medzi trojicou najmocnejších newyorských múzeí -
Metropolitným múzeom, MoMA a Whitney múzeom).
Závěrečná, šiesta kapitola Čím by mohlo byťmúzeum
-Realistické perspektivy je potom autorovou úvahou, či
dnes má vóbec zmysel izolovat’, ohraničovat’ umenie
můrami múzea, navýše, keď tieto stále viac, hoci pod mas-
kou dobročinnosti, reprezentujú ideológiu mocných pri-
vilegovaných menšin. Bodkou článku, „vystuženou“ roz-
siahlym citátom z Heideggera je konštatovanie, že redefiní-
cia toho, čím by dnes málo byť múzeum umenia, tesne
súvisí s redefiníciou samotného súčasného umenia.
Podobné je otázka životnosti múzea umenia priamo úměrná
otázke životnosti súčasného umenia.
(Zost. Petra Hanáková)

212