DOI issue:
Nr. 1-2
DOI article:Gerat, Ivan: Schwarz, Michael Viktor: Visuelle Medien im christlichen Kunst
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51710#0172
RECENZIE / REVIEWS
ARS 37, 2004, 1-2
Schwarz, Michael Viktor: Visuelle Medien im christlichen Kunst
Ivan GERÄT
Schwarz, Michael Viktor: Visuelle Medien im christli-
chen Kunst. Ballstudien aus dem 13. bis 16. Jahrhundert.
Wien — Köln — Weimar : Böhlau Verlag, 2002, 308 j.
Len zriedka sa ponúka příležitost’ sledovat riadne-
ho profesora dějin starého umenia na viedenskej uni-
verzitě pri tom, ako sa namiesto starostlivého pesto-
vania mýtu a autority viedenskej školy usiluje vykro-
čit za hranice rámcov, vytýčených tradičnými ume-
leckohistorickými pojmami, pohnúť sa v ústrety
disciplínám, ktoré mnohých milovníkov starého ume-
nia poburujú svojou neúctivou novotou. Kniha Mi-
chaela Viktora Schwarza sl’ubuje podobnú skúsenosť
už svojím názvom: Jeden z klučových pojmov hluč-
ného a neraz povrchného světa modernej komuniká-
cie — „médium“ — má dostat’ právo vypovedat o ti-
chých priestoroch starých chrámov. Navýše sa autor
hned na prvých stránkách knihy programovo pokúša
vyčistit priestor diskusie od rozličných „prízrakov“,
ktoré sa skrývajú za — nielen umeleckohistorickým,
ale aj náboženským a filozofickým — pojmom ducha
(či Ducha? — nemecký pravopis neumožňuje vždy jed-
noznačné rozhodnúť...). V tomto zmysle nadvázuje
na Gombrichovu kritiku heglovsko-dvořákovskej tra-
dicie, v jej mene sa však dištancuje aj od textov roz-
hodne ovela súčasnejších, napr. od nedávného Kem-
povho pokusu o teoretické uchopenie křesťanského
umenia,1 či od bližŠie nespecifikovaných marxistic-
kých umeleckohistorických metod, do ktorých vraj
prenikla hned dvojnásobná dávka hegelianizmu — jed-
nak cez Marxa, jednak cez tradíciu umeleckohistoric-
kej disciplíny (s. 12). Takéto hodnotenie sice nie je
celkom nezmyselné, spája sa s ním však aj tradičná
neřest historikov umenia, žonglovat’ slovom „hegelia-
nizmus“ bez bližšieho záujmu o to, čo z jednotlivých
Heglových názorov sa na ceste například do Marxovej
či Dvořákovej hlavy jednoducho vypařilo. V dósledku
toho sa jedným a tým istým slovom označujú celkom
Michael Viktor Schwarz
Visuelle Medien
im christlichen Kult
rozdielne štýly myslenia, celkom rozdielni „duchovia“.
Filozoficky podkutejší čitatel’ sa potom móže právom
pýtat, aký zmysel má neskoršie minuciózne rozlišova-
nie róznych uměleckých diel, ktoré sa na seba predsa
len podobajú neporovnatelné viac, než citovaní mysli-
1 KEMP, Wolfgang: Christliche Kunst. Ihre Anfänge. Ihre Struk-
turen. München 1994.
166
ARS 37, 2004, 1-2
Schwarz, Michael Viktor: Visuelle Medien im christlichen Kunst
Ivan GERÄT
Schwarz, Michael Viktor: Visuelle Medien im christli-
chen Kunst. Ballstudien aus dem 13. bis 16. Jahrhundert.
Wien — Köln — Weimar : Böhlau Verlag, 2002, 308 j.
Len zriedka sa ponúka příležitost’ sledovat riadne-
ho profesora dějin starého umenia na viedenskej uni-
verzitě pri tom, ako sa namiesto starostlivého pesto-
vania mýtu a autority viedenskej školy usiluje vykro-
čit za hranice rámcov, vytýčených tradičnými ume-
leckohistorickými pojmami, pohnúť sa v ústrety
disciplínám, ktoré mnohých milovníkov starého ume-
nia poburujú svojou neúctivou novotou. Kniha Mi-
chaela Viktora Schwarza sl’ubuje podobnú skúsenosť
už svojím názvom: Jeden z klučových pojmov hluč-
ného a neraz povrchného světa modernej komuniká-
cie — „médium“ — má dostat’ právo vypovedat o ti-
chých priestoroch starých chrámov. Navýše sa autor
hned na prvých stránkách knihy programovo pokúša
vyčistit priestor diskusie od rozličných „prízrakov“,
ktoré sa skrývajú za — nielen umeleckohistorickým,
ale aj náboženským a filozofickým — pojmom ducha
(či Ducha? — nemecký pravopis neumožňuje vždy jed-
noznačné rozhodnúť...). V tomto zmysle nadvázuje
na Gombrichovu kritiku heglovsko-dvořákovskej tra-
dicie, v jej mene sa však dištancuje aj od textov roz-
hodne ovela súčasnejších, napr. od nedávného Kem-
povho pokusu o teoretické uchopenie křesťanského
umenia,1 či od bližŠie nespecifikovaných marxistic-
kých umeleckohistorických metod, do ktorých vraj
prenikla hned dvojnásobná dávka hegelianizmu — jed-
nak cez Marxa, jednak cez tradíciu umeleckohistoric-
kej disciplíny (s. 12). Takéto hodnotenie sice nie je
celkom nezmyselné, spája sa s ním však aj tradičná
neřest historikov umenia, žonglovat’ slovom „hegelia-
nizmus“ bez bližšieho záujmu o to, čo z jednotlivých
Heglových názorov sa na ceste například do Marxovej
či Dvořákovej hlavy jednoducho vypařilo. V dósledku
toho sa jedným a tým istým slovom označujú celkom
Michael Viktor Schwarz
Visuelle Medien
im christlichen Kult
rozdielne štýly myslenia, celkom rozdielni „duchovia“.
Filozoficky podkutejší čitatel’ sa potom móže právom
pýtat, aký zmysel má neskoršie minuciózne rozlišova-
nie róznych uměleckých diel, ktoré sa na seba predsa
len podobajú neporovnatelné viac, než citovaní mysli-
1 KEMP, Wolfgang: Christliche Kunst. Ihre Anfänge. Ihre Struk-
turen. München 1994.
166