Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

cepcií terminológia jednotlivých metodologických
systémov v umenovede sa stala skutočne vágnou
a že přílišná nekonsolidovanosť a významová
nestabihzovanosť termínov je ešte váčším nedo-
statkom z hladiska vývinu určitej vedeckej discip-
líny než terminologická nejednotnost, uplatňujúca
sa v rozmanitom úze.
V tejto súvislosti opat třeba připomenut, že
problémy umenia sú pertraktované aj z hladiska
všeobecnej védy o umění a teda aj teoreticko-
metodologickým aparátům, výzbroj ou, ktorá je
vlastná tomuto osobitnému přístupu k umělecké-
mu dielu. Je prirodzené, že hladiská a kategorie
všeobecnej védy o umění majú určitý svoj vplyv
aj na vývin terminologickej a metodologickej vý-
zbroje dějepisu umenia, čo nepovažujeme a priori
za chybu napriek tomu, že najma v nasej době
existuje aj nemalý odpor, ba celý velký prud,
stavajúci sa principiálně odmietavo oproti gene-
ralizáciám v oblasti estetiky a pod., ktorého
tradicie siahajú prinajmenej do 18. stor.
Pri novom hodnotení a zvažovaní metodolo-
gických pojmov příslušného vědného odboru, ku
ktorému občas zákonité dochádza v každej
odbornej disciplíně, je aj podlá nasej mienky
dóležité chápat nielen to, že ich konštrukcia bola
determinovaná vývinovým stupňom samého věd-
ného odboru, ale že najma pri disciplínách spole-
čenskovědného charakteru bola ovplyvňovaná aj
základným dobovým filozofickým nazeraním, pre-
tože pri týchto vědných odboroch a pri umenovede
par excellence pojmy metodologického rangu nutné
předpokládájú a vyjadrujú zaujatie stanoviska
ku gnozeologickým a ontologickým problémom.
Pri disciplínách zaoberajucich sa historicky star-
šími podobami umenia nemůžeme pri procese
konceptualizácie dokonca vylučit ani vědomý
alebo neuvědomělý vplyv moderného uměleckého
vkusu. Tak napr. Max Dvořák, ktorý bral
na vedomie zrod expresionizmu vo svojej době,
ba sa aj zaangažoval za jeho rozširenie, vedel
vďaka tomu nájsť niektoré osobitné znaky a črty
manierizmu v talianskom umění 16. stor., hoci
napr. H. Wólfňin, ktorý sa predtým systematicky
zapodieval študiom tohože materiálu, nebol zrejme
disponovaný, aby vyvodil z něho závěry tohto
druhu a manierizmus vonkoncom nenašiel.
Aj keď dejepis umenia má už úctyhodnú tra-
díciu aj ako veda a má svoj jasné vymedzený
predmet i špecihcké metody skumania, ako aj

vlastný, relativné azda až pribohatý pojmový
aparát, je pravdou, že napriek všetkým svojim
velkým výsledkom, materiálovým i teoretickým,
predsa mnohým bádatelom sa terajšie niveau tejto
disciplíny nezdá primerané úrovni radu iných
disciplín, přežívájúcich v súčasnosti revolučné
obdobie svoj ho vývinu. Spravidla sa tu dějepisu
umenia vytýká, že jeho teoretická, metodologická,
pojmová i terminologická výzbroj nie je adekvátna
jeho vědeckému poslaniu, že často nedokáže roz-
lišit racionálně poznatky od púhych subjektiv-
ných emócií a pod. Pravda, sú aj takí dějepisci
umenia, ktorí vidia v kritizovaných nedostatkoch
svojej discipliny skór jej cnost a přednost. B. Croce
zastával mienku, že ani praktická história nepra-
cuje s poj mami, ale s emóciami či názorovými
představami, čo jej však neodoberá podlá něho na
poznávacom význame J Ak má emotívny charakter
samo umenie i história v širokom zmysle, tak
nutné by ho mal mat aj dejepis umenia. H. Sedl-
mayr, ktorý vychádzal z niektorých podnetov
B. Croceho, vidí, naopak, v najnovšej vede
o výtvarnom umění priam vedúcu a reprezenta-
tívnu disciplínu, pravda, len pokiat sa — podlá
něho — pestuje moderným spósobom,t.j. značné
odhistorizovane. Ale podobné ako on, tak aj
niektorí iní bádatelia dospěli k radikálnemu
náhladu, že nielen historizmus v dejepise umenia,
ale aj jeden z jeho nejdoležitejších pojmov, kate-
góriu slohu, třeba pre uměno vedu vonkoncom
zamietnut. H. Sedlmayr priam vytýká, že mnohí
umeleckí historici nepíšu dějiny umenia, ale
dějiny štýlovJ
Možno povedat, že okolo tohto najstaršieho
uměno vědného pojmu a jeho významu pre súčasnú
umeleckú históriu sa vytvořila v poslednom čase
pochybnost, ktorá je čoraz váčšia. Dagobert
Frey už v tridsiatych rokoch píše, že mu spory
okolo slohového problému pripadajú ako zvláštny,
nový boj o univerzálie, ktorý možno formulovat
asi takto: súkultúrne pojmy a štýlové pojmy, ako
gotika, humanizmus, barok ideálnymi realitami,
alebo sú to púhe nominá, súhrnné názvy pre
fenomenologické komplexy? 3 Třeba bezpochyby
uznat oprávněnost položenia a ventilovania tejto
otázky, tým skór, že v súčasnosti akoby naozaj
nanovo priam vzplanula aj hádka o novů, vedec-
kej šiu a výstižnéj šiu interpretáciu ontologických
problémov filozofie. Aj keď v případe pokusov
o modernizáciu alebo obrodu fHozohckej ontologie,

65