Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

46

Ostatně ženské postavy sú široké, kryté hmotným
rúchom so slučkovitými záhybmi. Spodná část Má-
riinho rúcha zachovává v plytkých poloblúkovitých
misovitých záhyboch a v tenkých trubiciach po ich
stranách ešte kánon krásného slohu. Výraznú úlohu
však majú spodně lemy plášťov, vytvárajúce kaligra-
fické, dekorativně útvary.
Tváře žien sú široké a hmotné, s ťažkou mäsitou
bradou. Ich uzavretý povrch sa člení lineárně. Ich typ
je rovnaký ako na doske severného portálu s Alžbětou
v královskom rúchu.
Hoci gesto jednej z oplakávajúcich žien je patetické,
tváře sú celkom bezvýrazné a celkové pósobenie re-
liéfuje nedynamické, k čomu prispieva i jeho takmer
štvorcový tvar.
Nad Pietou v lomenom oblúku je reliéf Veraikonu.
Jeho základem je přísná symetria. Hlava Krista a an-
jela nad ním tvoria vertikálnu os. Zároveň však Ježí-
šova tvář vytvára významové centrum — je stredom
oválu opísaného okrajmi anjelských krídiel a křivkami
ich paží. Formovanie hláv anjelov celkom zodpovedá
modelovaniu ženských tváří spodného reliéfu (Piety).
Frontálně obrátená tvář Krista je rovnakého typu ako
svätei západného tympanonu.
Rozlíšenie majstrov
Tri došky Ukrižovania tvoria, ako sme už spome-
nuli, kompozičně viazaný celok. Zároveň diagonálami
nadvázujú i na výjav Posledného súdu. Vnútorná vý-
stavba všetkých týchto reliéfnych polí je založená na
symetrii okolo strednej vertikálnej osi a na horizon-
tálnům delení do dvoch pásov, ktoré je niekde výraz-
nejšie (Posledný súd, Jánova skupina pod krížom),
inde menej výrazné. Celkom vyplněné postavami sú
však len dve scény Oplakávania. V Ukřižovaní a
v Poslednom súde je ponechaná odkrytá malá část
pozadia — zvyšuje sa tak miera priestorovosti. Tieto
dve došky sa zhodujú i v poměrně vyspelom podaní
nahého těla. Aj papule diablov na obidvoch reliéfoch
sú rovnakého typu.
S dvoma obdížnikovými doskami Oplakávania
spája reliéf tympanonu zhoda niektorých tváří (napr.
sv. Jána a anjela deliaceho blažených od zatratených).
Záhybový systém obidvoch skupin Oplakávania je
však od Posledného súdu a Ukrižovania v základoch
odlišný. Stojí tu dynamika proti meravosti. Zároveň

sú však rozdielne aj drapérie mužskej a ženskej sku-
piny Oplakávania. Slučkovité záhyby, splošťujúce pod
nimi sa črtajúce telá žien a podriadené uzavretému
krúživému pohybu, nie sú totožné s hlbokými nepra-
videlnými vtláčanými tvarmi oděvu sv. Jána. V sku-
pině plačúcich žien nenachádzame natolko rozdrobenú
drapériu, ako ju vidíme v cípe plášťa jedného z mužov
Jánovej skupiny. Rozdielne sú aj typy tváří. Je zřejmé,
že aj keď je kompozícia dosák budovaná na rovnakých
princípoch a množstvo jednotlivých prvkov je zhod-
ných, nemóžeme tieto reliéfy pripísať jednému maj-
strovi.
Třeba však porovnanie s dalšími reliéfnymi poliami
severného portálu —- s výjavmi z legendy o sv. Alžbětě
Uhorskej. Ako sme uviedli, obidve došky zobrazujúce
Alžbětině milosrdné skutky sú v niektorých prvkoch
zhodné, v najdóležitejších črtách sú však protikladné.
Plošnosť, dynamika záhybov v tvare slučky, rózno-
rodosť pohybov a silná citová účast na ději spájajú
došku, na ktorej je svätica odetá do františkánského
oděvu, so skupinou žien plačúcich pod krížom. Aj
tento reliéf je vybudovaný na rovnakých princípoch.
Pri bližšom porovnaní zistíme nielen základné zhody,
ale aj najbližšiu příbuznost v typoch tváří a v gestách.
Zhodné sú aj tvary záhybov a záluba vo výrazných
pohyboch rúk, zahalených do plášťa. Velká vzájomná
podobnost svědčí o tom, že skupina žien Oplakávania
a alžbětinské scény so sväticou v rehoïnom rúchu sú
dielom jedného autora.
Pri porovnaní plastickej výzdoby severného a zá-
padného portálu košického dómu nachádzame pre-
hustenie viacerých scén v obidvoch alžbětinských vý-
j avoch severného portálu a v Olivovej hoře západného
portálu. Vo výjavoch na Olivovej hoře sa hlavná
postava — Kristus —■ objavuje dvakrát, a to tak, že
sú obidve jeho vyobrazenia v střede tympanonu oto-
čené chrbtom k sebe a čiastočne sa prekrývajú. Tento
motiv sa objavuje aj na doske s Alžbětou františkán-
kou. Obidva reliéfy majú i niektoré zhodné typy tváří
(žoldnieri Olivovej hory a choří Alžbetinskej legendy
sa vyznačujú silné předimenzovanou bradou a krát-
kými, dopředu sčesanými vlasmi). Rovnaké však
nachádzame aj v skupině zatratencov Posledného
súdu (hlava mnicha). Záhybmi Ježišovho rúcha
a plášťov apoštolov sa reliéf Olivovej hory zasa viaže
k doske Alžbetinskej legendy s Alžbětou, zobrazenou
ako královnou. Vyobrazením vojakov (s hrubými
tvárami pod kuželovitými přilbami, s hmotným kle-