0.5
1 cm
62
črty renesancie a humanizmu a pokladať ich za jed-
noduché pokračovanie středověku, a v umění a archi-
tektúre vidieť iba imanentný vývin formy, nezodpo-
vedá skutočnému historickému procesu, aký sa aj u nás
odohrával.
Všeobecne sa dochádza čoraz jednoznačnejsie
k poznaniu, že prínosom historickej i súčasnej archi-
tektúry jednotlivých krajin a národov nie je len to
spoločné, čo ju stmel’uje s celkovým európskym
a světovým pohybom, ale najmä jej osobité črty, čo
vyrástli zo specifických domácich podmienok, vply-
vom komplexu vnútorných faktorov danej oblasti.
Nový zorný uhol sa usiluje zachytit průd architekto-
nického vývinu v celej šírke, a tak nájsť pravdivější
celkový obraz. Aj z tohto hladiska je přínos renesančnej
architektúry na Slovensku pozoruhodný.
Poznámky
1 Nikolaus Pevsner, významný anglický historik architektúry,
píše v 7. vydaní svojej práce Náčrt európskej architektúry (1966) :
„Dosiaf sme hovořili o přechode k talianskej renesancii len vo
vztahu k Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Holandsku a Anglic-
ku, je vsak faktom hodným osobitnej Štúdie, že sa krajiny východ-
nej Európy dostali k nej oveTa pohotovejšie ako váčŠina krajin
Západu. To sa týká Uhorska, Ruska, Čiech, Polska a Rakúska.
V Uhorsku, v Budíne už před polovicou 15. storočia stavali domy
„ad italicorum aedifitorum symmetriam“. Krát Matej Korvin,
ktorý si vzal za ženu neapolskú princeznú, doviedol talianskych
murárov a sochárov, niektoré z ich diel objavili pri súčasných
vykopávkach v Budíne a na Vyšehrade (pozn. Je známe, že mal
aj odpis Filaretovho traktátu). Jeden z jeho talianskych majstrov
Aristotele Fioravanti z Bologne a Milána odišiel z Uhorska do
Moskvy a tam, počnúc rokom 1475, staval Uspenskú katedrálu.
Po nej následovala oveTa výraznejšia talianska katedrála sv. Mi-
chala, začatá roku 1504, ktorú tiež postavil Talian (Archangelský
chrám, 1505—1509, milánsky architekt Aleviz Nový, pozn.
I. K.). Obidve katedrály si však rovnako zachovali tradičnú rusko-
-byzantskú dispozíciu. Prvou čisto talianskou stavbou, čo do
dispozície, pohTadov a všetkých detailov bola Bakóczova kaplnka
v Ostrihomskej katedrále z rokov 1506—1507, t. j. 16 rokov po
smrti Mateja Korvína. Po ňom následoval Vladislav IL, krát
český. Za Vladislava začal aj pražský dvoř uplatňovat’ nový typ
dckorácie. Vladislavská sála na Hradčanoch v Prahe, začatá
roku 1493 Bencdiktom Rej tom, německým murárom, má skvelú
ncskorogotickú klenbu s kružbovými rebrami, ale čisto renesančné
okná sú pravděpodobně dielom umelcov pochádzajúcich z Uhor-
ska, a v spojení s podivné zmiešanými motívmi, ako sú točité
kandované klasické pilastre a diagonálně umiestené pilastre — je
to znak zmätku, ktorý nájdeme například na krakovskom hrade
Wawel (kde sídlil Zigmund, brat Vladislava). Tamojšie portály
z roku 1502 a ďalších rokov majú fantastické gotické nadpražia,
ale vonkajšie rámy majú renesančné formy. Na Waweli pokračo-
vali rozsiahlc přestavby v čistej renesancii, počnúc rokom 1507,
a Zigmundova pohřebná kaplnka, postavená v rokoch 1517—1533
florentským architektom, je naozaj celá v talianskom slohu. Zo
všetkých týchto údajov a dátumov vyplývá, že Východ přijal
renesanciu naozaj s náskokom před Západom. Tento fakt pře-
kvapuje len na prvý pohfad. Národné tradicie východných krajin
boli buď slabšie, alebo také cudzie Západu, že len čo sa politicky
voči Západu otvorili, ich vládcovia boli ochotní přijat’ to, čo
bolo najváčšmi súveké, nové a neobyčajné.
Toto vysvetlenie potvrdzuje situácia v Rakúsku, v krajině
trochu bližŠej nemeckej tradicii, a prcto pomalšie sa vyrovnáva-
júcej s renesanciou (portál Salvátorskej kaplnky, Viedeň 1520 až
1525).“ (Pozn. PEVSNER, N.: An Outline of European Ar-
chitecture, Harmondsworth 1966. Siedme vydanie; vo vydaní
z roku 1957 citovaná časť ešte chýba.)
Sir Nikolaus Pevsner navštívil v lete 1968 Slovensko a videi
niektoré z najzaujímavejších stavieb slovenskej renesančnej
a Tudovej architektúry. Po návrate přepracoval aj stať o Česko-
slovensku, a najmä o Slovensku v rozšírenom nemeckom vydaní
svojho diela „Lexikon světověj architektúry“ (1971). Pre zaují-
mavosť a v súvislosti s našou témou vynímáme z hesla Českoslo-
vensko časti o renesancii na Slovensku: „Podobné ako v Uhorsku,
přesadilo sa tu renesančné umenie včaššie ako hocikde inde
v stredncj Europe, v českých krajinách skór v dvorskej palácovej
architektúre, na Slovensku viacej v meštianskych stavbách radnic
(Banská Bystrica, Bardejov, Levoča) . . . Na Slovensku si zacho-
vali kaštiele po vpáde Turkov a po bitke pri Moháči roku 1526
zvačša charakter středověkých obranných kastelov (Banská
Štiavnica, Bytča, Bratislava, Fričovce, Strážky). Osobitosťou
,Slovenskej renesancie' sú izolované stojace zvonice (Poprad,
Spišská Sobota, Vrbov, Kežmarok), ďalej svojrázne (sprostred-
kované pravděpodobně zo Sliezska) dekorativně prvky na cimbuří
a korunné římsy so slepými arkádami (kaštief Fričovce) . . .“
Sir Pevsner uvádza aj dřevené kostoly, ktorých sa „predovšetkým
na Slovensku zachovalo viacej ako hocikde inde v strednej
Europe (Hervartov, Trnové, Tvrdošín, Tročany, Bodružal,
Paludza) ... a spomína „vefkolepú krajinnú polohu Spišského
hradu . . .“
2 Galeotti Martii Narniensis, Salomon Hungaricus sivé com-
mentarius de . . . Matthiae Corvini, sapienter, egregie, fortiter
et iocose dictis et factis. Viennae 1723. (Citované z práce VAR-
SIK, B. : Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava
1956.)
3 Nektorí maďarskí umeleckí historici hovoria o „protorene-
sanciii' už v časoch vlády Ludoví ta I. Velkého Anjouovského
(1342—1382) a Žigmunda Luxemburského (1387—1437), syna
Karola IV. Dóvodia intenzívnym uměleckým životom na kráfov-
skom dvore, kde sa sústredili početní nemeckí, českí, burgundskí
a talianski umělci. Napr. Zigmundovým architektom bol Ma-
netto Ammanatini, Bruneleschiho priateL Nový královský palác
v Budíne postavili v druhom a treťom desaťročí 15. storočia v ta-
lianskom gotickom slohu. Domy v meste, napriek gotickým for-
mám, boli podlá kronikára postavené „ad italicorum aedificio-
rum symmetriam“. Je otázka, či tieto fakty stačia na prenesenie
periodizácie prehistorie vývinu renesancie v Taliansku do Uhor-
ska, na odovodnenie takéhoto ponímania a označenia, ak ne-
chceme celú gotiku vidieť ako přípravu na přechod k renesancii.
4 Hovoříme o renesancii na Slovensku s plným vědomím sku-
tečnosti, že sa formovala v zložitom etnickom prostředí — masa
vidieckeho obyvatelstva a drobných městských remeselníkov
bola slovenská, kolonisti, ktorí přišli do miest a dlho tu už žili,
boli Němci, a na juhu postupné vnikal k nám maďarský živel.
Vieme aj to, že vačšina miest sa postupné — v 16. a 17. storočí
sa v tom urobil velký krok — poslovenčovala, domáci živel
napokon odolával a převládal; maďarizácia niektorých z našich
miest bola oveTa neskoršou kapitolou. Národnostná otázka v tejto
etape feudalizmu ani nebola taká vyhraněná ako v 19. a 20.
storočí, eŠte sa len začínala kryštalizovať, a dozaista existovalo aj
isté spoločné povedomie určitých vrstiev obyvatelstva, spole-
čenských triod, aj napriek národnostným odlišnostiacm, a pre-
javovalo sa i v kultúre tu žijúcich národností. Slovenskí a maďar-
skí remeselníci vtedy například v mestách dost’ často spoločné
črty renesancie a humanizmu a pokladať ich za jed-
noduché pokračovanie středověku, a v umění a archi-
tektúre vidieť iba imanentný vývin formy, nezodpo-
vedá skutočnému historickému procesu, aký sa aj u nás
odohrával.
Všeobecne sa dochádza čoraz jednoznačnejsie
k poznaniu, že prínosom historickej i súčasnej archi-
tektúry jednotlivých krajin a národov nie je len to
spoločné, čo ju stmel’uje s celkovým európskym
a světovým pohybom, ale najmä jej osobité črty, čo
vyrástli zo specifických domácich podmienok, vply-
vom komplexu vnútorných faktorov danej oblasti.
Nový zorný uhol sa usiluje zachytit průd architekto-
nického vývinu v celej šírke, a tak nájsť pravdivější
celkový obraz. Aj z tohto hladiska je přínos renesančnej
architektúry na Slovensku pozoruhodný.
Poznámky
1 Nikolaus Pevsner, významný anglický historik architektúry,
píše v 7. vydaní svojej práce Náčrt európskej architektúry (1966) :
„Dosiaf sme hovořili o přechode k talianskej renesancii len vo
vztahu k Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Holandsku a Anglic-
ku, je vsak faktom hodným osobitnej Štúdie, že sa krajiny východ-
nej Európy dostali k nej oveTa pohotovejšie ako váčŠina krajin
Západu. To sa týká Uhorska, Ruska, Čiech, Polska a Rakúska.
V Uhorsku, v Budíne už před polovicou 15. storočia stavali domy
„ad italicorum aedifitorum symmetriam“. Krát Matej Korvin,
ktorý si vzal za ženu neapolskú princeznú, doviedol talianskych
murárov a sochárov, niektoré z ich diel objavili pri súčasných
vykopávkach v Budíne a na Vyšehrade (pozn. Je známe, že mal
aj odpis Filaretovho traktátu). Jeden z jeho talianskych majstrov
Aristotele Fioravanti z Bologne a Milána odišiel z Uhorska do
Moskvy a tam, počnúc rokom 1475, staval Uspenskú katedrálu.
Po nej následovala oveTa výraznejšia talianska katedrála sv. Mi-
chala, začatá roku 1504, ktorú tiež postavil Talian (Archangelský
chrám, 1505—1509, milánsky architekt Aleviz Nový, pozn.
I. K.). Obidve katedrály si však rovnako zachovali tradičnú rusko-
-byzantskú dispozíciu. Prvou čisto talianskou stavbou, čo do
dispozície, pohTadov a všetkých detailov bola Bakóczova kaplnka
v Ostrihomskej katedrále z rokov 1506—1507, t. j. 16 rokov po
smrti Mateja Korvína. Po ňom následoval Vladislav IL, krát
český. Za Vladislava začal aj pražský dvoř uplatňovat’ nový typ
dckorácie. Vladislavská sála na Hradčanoch v Prahe, začatá
roku 1493 Bencdiktom Rej tom, německým murárom, má skvelú
ncskorogotickú klenbu s kružbovými rebrami, ale čisto renesančné
okná sú pravděpodobně dielom umelcov pochádzajúcich z Uhor-
ska, a v spojení s podivné zmiešanými motívmi, ako sú točité
kandované klasické pilastre a diagonálně umiestené pilastre — je
to znak zmätku, ktorý nájdeme například na krakovskom hrade
Wawel (kde sídlil Zigmund, brat Vladislava). Tamojšie portály
z roku 1502 a ďalších rokov majú fantastické gotické nadpražia,
ale vonkajšie rámy majú renesančné formy. Na Waweli pokračo-
vali rozsiahlc přestavby v čistej renesancii, počnúc rokom 1507,
a Zigmundova pohřebná kaplnka, postavená v rokoch 1517—1533
florentským architektom, je naozaj celá v talianskom slohu. Zo
všetkých týchto údajov a dátumov vyplývá, že Východ přijal
renesanciu naozaj s náskokom před Západom. Tento fakt pře-
kvapuje len na prvý pohfad. Národné tradicie východných krajin
boli buď slabšie, alebo také cudzie Západu, že len čo sa politicky
voči Západu otvorili, ich vládcovia boli ochotní přijat’ to, čo
bolo najváčšmi súveké, nové a neobyčajné.
Toto vysvetlenie potvrdzuje situácia v Rakúsku, v krajině
trochu bližŠej nemeckej tradicii, a prcto pomalšie sa vyrovnáva-
júcej s renesanciou (portál Salvátorskej kaplnky, Viedeň 1520 až
1525).“ (Pozn. PEVSNER, N.: An Outline of European Ar-
chitecture, Harmondsworth 1966. Siedme vydanie; vo vydaní
z roku 1957 citovaná časť ešte chýba.)
Sir Nikolaus Pevsner navštívil v lete 1968 Slovensko a videi
niektoré z najzaujímavejších stavieb slovenskej renesančnej
a Tudovej architektúry. Po návrate přepracoval aj stať o Česko-
slovensku, a najmä o Slovensku v rozšírenom nemeckom vydaní
svojho diela „Lexikon světověj architektúry“ (1971). Pre zaují-
mavosť a v súvislosti s našou témou vynímáme z hesla Českoslo-
vensko časti o renesancii na Slovensku: „Podobné ako v Uhorsku,
přesadilo sa tu renesančné umenie včaššie ako hocikde inde
v stredncj Europe, v českých krajinách skór v dvorskej palácovej
architektúre, na Slovensku viacej v meštianskych stavbách radnic
(Banská Bystrica, Bardejov, Levoča) . . . Na Slovensku si zacho-
vali kaštiele po vpáde Turkov a po bitke pri Moháči roku 1526
zvačša charakter středověkých obranných kastelov (Banská
Štiavnica, Bytča, Bratislava, Fričovce, Strážky). Osobitosťou
,Slovenskej renesancie' sú izolované stojace zvonice (Poprad,
Spišská Sobota, Vrbov, Kežmarok), ďalej svojrázne (sprostred-
kované pravděpodobně zo Sliezska) dekorativně prvky na cimbuří
a korunné římsy so slepými arkádami (kaštief Fričovce) . . .“
Sir Pevsner uvádza aj dřevené kostoly, ktorých sa „predovšetkým
na Slovensku zachovalo viacej ako hocikde inde v strednej
Europe (Hervartov, Trnové, Tvrdošín, Tročany, Bodružal,
Paludza) ... a spomína „vefkolepú krajinnú polohu Spišského
hradu . . .“
2 Galeotti Martii Narniensis, Salomon Hungaricus sivé com-
mentarius de . . . Matthiae Corvini, sapienter, egregie, fortiter
et iocose dictis et factis. Viennae 1723. (Citované z práce VAR-
SIK, B. : Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava
1956.)
3 Nektorí maďarskí umeleckí historici hovoria o „protorene-
sanciii' už v časoch vlády Ludoví ta I. Velkého Anjouovského
(1342—1382) a Žigmunda Luxemburského (1387—1437), syna
Karola IV. Dóvodia intenzívnym uměleckým životom na kráfov-
skom dvore, kde sa sústredili početní nemeckí, českí, burgundskí
a talianski umělci. Napr. Zigmundovým architektom bol Ma-
netto Ammanatini, Bruneleschiho priateL Nový královský palác
v Budíne postavili v druhom a treťom desaťročí 15. storočia v ta-
lianskom gotickom slohu. Domy v meste, napriek gotickým for-
mám, boli podlá kronikára postavené „ad italicorum aedificio-
rum symmetriam“. Je otázka, či tieto fakty stačia na prenesenie
periodizácie prehistorie vývinu renesancie v Taliansku do Uhor-
ska, na odovodnenie takéhoto ponímania a označenia, ak ne-
chceme celú gotiku vidieť ako přípravu na přechod k renesancii.
4 Hovoříme o renesancii na Slovensku s plným vědomím sku-
tečnosti, že sa formovala v zložitom etnickom prostředí — masa
vidieckeho obyvatelstva a drobných městských remeselníkov
bola slovenská, kolonisti, ktorí přišli do miest a dlho tu už žili,
boli Němci, a na juhu postupné vnikal k nám maďarský živel.
Vieme aj to, že vačšina miest sa postupné — v 16. a 17. storočí
sa v tom urobil velký krok — poslovenčovala, domáci živel
napokon odolával a převládal; maďarizácia niektorých z našich
miest bola oveTa neskoršou kapitolou. Národnostná otázka v tejto
etape feudalizmu ani nebola taká vyhraněná ako v 19. a 20.
storočí, eŠte sa len začínala kryštalizovať, a dozaista existovalo aj
isté spoločné povedomie určitých vrstiev obyvatelstva, spole-
čenských triod, aj napriek národnostným odlišnostiacm, a pre-
javovalo sa i v kultúre tu žijúcich národností. Slovenskí a maďar-
skí remeselníci vtedy například v mestách dost’ často spoločné
