DOI article:
Kresák, Fedor: Súčasný vývin štadióna
DOI Page / Citation link: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0226
94
Stadión Nou Camp v Barcelone. Z časopisu Bauen und Wohnen
rakter připomíná, že len niekoïko kilometrov odtial’
stoja stavby Antoni Gaudího, jedného z hlavných
představitelův expresionizmu vo světověj architektúre.
Koncom páťdesiatych rokov sa po výše dvadsať-
ročnej prestávke vracia k projektu otvoreného šta-
dióna najvýznamnejší taliansky architekt nášho sto-
ročia, Pier Luigi Nervi. Spoločne so svojím synom
Antoniom roku 1958 navrhuje futbalový Stadio Fla-
minio48 v Říme, postavený na mieste starého Stadio
Nazionale. Stadio Flaminio s kapacitou výše 50 000
divákov je menej patetickým, ale zrelším a kompozičně
ucelenějším pokračováním Městského štadióna vo
Florencii,49 ktorým kedysi Nervi na seba upozornil.
Ani tu si Nervi nezvolil pódorys nezávisle; bol sties-
nený parcelou. Stadión nesmel byt váčší ako strhnutý
starý, no napriek tomu má dvojnásobná kapacitu.
Konzolovito vysunuté, mierne konkávne profilované
hl’adisko spočívá na 92 ocelobetónových nosných
rámoch. Smerom k pozdížnej osi ihriska sa hl’adisko
zužuje, křivka jeho horného okraja zvolna klesá. Celý
povrch sektorov na sedenie — a na sedenie sú obidve
pozdížne strany — pozostáva iba z dvoch typov
tvaroviek. Prvý je sedadlom i podnožou nasledujúceho
radu, na druhom type, tvoriacom súčasne odvodňova-
cí kanál, prvý typ spočívá. Priestory za bránkami
včítane segmentových ploch za zámedznou čiarou
slúžia na státie. Kým 19 300 divákov sedí, viac ako
30 000 sa ich postojačky tiesni vo vizuálně menejcen-
ných priestoroch.
Západnú část hïadiska kryje střecha, konstrukčně
nadvázujúca na zakrytie hlavnej tribúny štadióna
vo Florencii. Spočívá na nosných rámoch hl’adiska,
pokračujúcich po zalomení v ostrom uhle ponad hl’a-
disko, iba v dvojiciach bodov: na vonkajšom okraji
nosného rámu a na vnútornom okraji jeho predíženia
ponad hl’adisko v mieste, kde váhu střechy preberajú
štíhle, šikmé ocelové podpory.60 Plocha střechy medzi
týmito dvojicami bodov je betonová s rebrami, vy-
vedenými na jej povrch, zospodu neviditelnými. Vnú-
torná, smerom do ihriska asi 15 m čnejúca část
střechy pozostáva zasa z ferrocementových prefabri-
kátov a v priečnom řeze má tvar lámanej vlnovky.
Celé hl’adisko vyzerá až subtilné, no pod ním sa na-
chádza 6 velkých športových hál včítane plaveckého
bazéna. Dynamická, elegantná fasáda zvýrazňuje
nosná konstrukcím Váčšina divákov prichádza po
rampách cez vonkajšiu ochodzu. Fasáda i vnátrajšok
májá jasné, veselé farby. Stadión pósobí dojmom
nepatetickej pohody.
Nervi sa v Říme pokásil o kompromis medzi opti-
málnym pôdorysom hïadiska a jeho jednoduchou
konštrukciou. Výsledok, negativné ovplyvnený už
tvarom parcely, trocha znehodnotili spomenuté sek-
tory na státie. Po závesnej streche Nervi nesiahol, no
átle štípy vtiahol hlboko k hornému okrajů tribány,
aby čo najmenej zavadzali vo výhlade. Avšak nielen
závěsné konštrukcie, ale aj v ostrom uhle zahnuté
nosné rámy, čnejáce ponad tribánu a podchytávajác
tlak střechy, odstránili štípy. Koncom páťdesiatych
rokov Carlos Raál Villanueva na stadióne v Caracase
(Venezuela)61 s kapacitou 35 000 miest takto zakryl
hlavná tribánu. Mohutné oceiobetónové nosné rámy
sa tu výrazné uplatnili aj esteticky. Takmer sáčasne
(1955—1960) zakryl kolektiv kolumbijských archi-
tektův tribánu štadióna v Cartagene62 škrupinovou
střechou, ktorej rebrá sa navzájom pretínajá ako
na neskorogotických sieťových klenbách, vychádzajác
po dvojiciach šikmo z podpor na vonkajšom okraji
Stadión Nou Camp v Barcelone. Z časopisu Bauen und Wohnen
rakter připomíná, že len niekoïko kilometrov odtial’
stoja stavby Antoni Gaudího, jedného z hlavných
představitelův expresionizmu vo světověj architektúre.
Koncom páťdesiatych rokov sa po výše dvadsať-
ročnej prestávke vracia k projektu otvoreného šta-
dióna najvýznamnejší taliansky architekt nášho sto-
ročia, Pier Luigi Nervi. Spoločne so svojím synom
Antoniom roku 1958 navrhuje futbalový Stadio Fla-
minio48 v Říme, postavený na mieste starého Stadio
Nazionale. Stadio Flaminio s kapacitou výše 50 000
divákov je menej patetickým, ale zrelším a kompozičně
ucelenějším pokračováním Městského štadióna vo
Florencii,49 ktorým kedysi Nervi na seba upozornil.
Ani tu si Nervi nezvolil pódorys nezávisle; bol sties-
nený parcelou. Stadión nesmel byt váčší ako strhnutý
starý, no napriek tomu má dvojnásobná kapacitu.
Konzolovito vysunuté, mierne konkávne profilované
hl’adisko spočívá na 92 ocelobetónových nosných
rámoch. Smerom k pozdížnej osi ihriska sa hl’adisko
zužuje, křivka jeho horného okraja zvolna klesá. Celý
povrch sektorov na sedenie — a na sedenie sú obidve
pozdížne strany — pozostáva iba z dvoch typov
tvaroviek. Prvý je sedadlom i podnožou nasledujúceho
radu, na druhom type, tvoriacom súčasne odvodňova-
cí kanál, prvý typ spočívá. Priestory za bránkami
včítane segmentových ploch za zámedznou čiarou
slúžia na státie. Kým 19 300 divákov sedí, viac ako
30 000 sa ich postojačky tiesni vo vizuálně menejcen-
ných priestoroch.
Západnú část hïadiska kryje střecha, konstrukčně
nadvázujúca na zakrytie hlavnej tribúny štadióna
vo Florencii. Spočívá na nosných rámoch hl’adiska,
pokračujúcich po zalomení v ostrom uhle ponad hl’a-
disko, iba v dvojiciach bodov: na vonkajšom okraji
nosného rámu a na vnútornom okraji jeho predíženia
ponad hl’adisko v mieste, kde váhu střechy preberajú
štíhle, šikmé ocelové podpory.60 Plocha střechy medzi
týmito dvojicami bodov je betonová s rebrami, vy-
vedenými na jej povrch, zospodu neviditelnými. Vnú-
torná, smerom do ihriska asi 15 m čnejúca část
střechy pozostáva zasa z ferrocementových prefabri-
kátov a v priečnom řeze má tvar lámanej vlnovky.
Celé hl’adisko vyzerá až subtilné, no pod ním sa na-
chádza 6 velkých športových hál včítane plaveckého
bazéna. Dynamická, elegantná fasáda zvýrazňuje
nosná konstrukcím Váčšina divákov prichádza po
rampách cez vonkajšiu ochodzu. Fasáda i vnátrajšok
májá jasné, veselé farby. Stadión pósobí dojmom
nepatetickej pohody.
Nervi sa v Říme pokásil o kompromis medzi opti-
málnym pôdorysom hïadiska a jeho jednoduchou
konštrukciou. Výsledok, negativné ovplyvnený už
tvarom parcely, trocha znehodnotili spomenuté sek-
tory na státie. Po závesnej streche Nervi nesiahol, no
átle štípy vtiahol hlboko k hornému okrajů tribány,
aby čo najmenej zavadzali vo výhlade. Avšak nielen
závěsné konštrukcie, ale aj v ostrom uhle zahnuté
nosné rámy, čnejáce ponad tribánu a podchytávajác
tlak střechy, odstránili štípy. Koncom páťdesiatych
rokov Carlos Raál Villanueva na stadióne v Caracase
(Venezuela)61 s kapacitou 35 000 miest takto zakryl
hlavná tribánu. Mohutné oceiobetónové nosné rámy
sa tu výrazné uplatnili aj esteticky. Takmer sáčasne
(1955—1960) zakryl kolektiv kolumbijských archi-
tektův tribánu štadióna v Cartagene62 škrupinovou
střechou, ktorej rebrá sa navzájom pretínajá ako
na neskorogotických sieťových klenbách, vychádzajác
po dvojiciach šikmo z podpor na vonkajšom okraji