DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Cesty k syntéze: (metodologické prúdy v sovietskej historiografii výtvarného umenia)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0016
8
dentnosť“ chápe ako syntézu kultúrnohistorické-
ho a sociologického faktora. Netřeba zdůrazňo-
vat, že sám sociologický faktor sa v marxizme
chápe synteticky, ako dialektická a dynamická
jednota sociálnej štruktúry a sociálnych úsilí,
spoločenskej reality a sociálnej, triedne diferen-
covanej ideologie (resp. světonázoru), teda zá-
kladné a nadstavby. V konkrétných prácach his-
torikov umenia sa právě tento kultúrologicko-so-
ciologický faktor syntetizuje so specificky umě-
leckým, esteticko-formovým faktorom na zákla-
de odrazového ponímania umenia. Umenie sa
chápe ako zložitý organizmus, ktorý sa právě
svojou špecifickosťou zúčastňuje na spoločen-
skom živote. Nielenže ho odráža, ale — v dialek-
tickom zmysle — právě odrážaním ho stvárňu-
je, spoluformuje. Zjeďnotenie špecifiky tejto
funkcie s jej sociálnou významnosťou sa umož-
ňuje dialektickým chápáním umenia ako výrazu
sociálnych úsilí na jednej a ako odrazu sociál-
nej reality na druhej straně. S tým sa neoddeli-
tefne viaže skutočnosť, že takto chápaná sociál-
na povaha umenia je sociológiou triedne po-
ňatou (odrážanie sociálnej reality uměním sa chá-
pe ako výraz triednej ideologie, ako triedny in-
štrument, ako odraz z hladiska triednych záuj-
mov), triedne diferencovanou; nie je idealizova-
nou, homogenistickou sociológiou. Tým sa
sovietski historici výrazné odlišuj ú od váčšiny
západných sociológov.5 K takto poinímanej so-
ciologii dějin umenia — keď sa sociálno-historic-
ká odrazová sila a výrazová schopnost umenia
javí ako přejav literárně nesformulovaných úsilí
a ideálov tried — přistupuje další dóležitý mo-
ment: chápanie dějin ako zákonitého procesu.
Triedne ponímanie sociologie umenia sa spája
do jedného celku s historickomaterialistickým
ponímaním dějinného procesu. Umenie je
specifický nástroj poznania skutočnosti (odrazu)
z hladiska triednej stratifikácie, je poznáním
skutočnosti z hladiska triednych záujmov. To sa
však nerozplývá v anarchickom boji záujmov,
lebo historický proces ako boj triednych záujmov
sa v marxistickom poňatí zakladá na myšlienke
historickej zákonitosti. Triedne spory sú usku-
točňovaním tejto zákonitosti, i umenie ako
specifická zložka dějinného procesu nie je len
subjektivným nástrojo-m obmedzených záujmov,
ßle konstituováním nadčasových kvalit. Chápe
sa ako stelesnenie všeludských hodnot a pozna-
nia, vytvořených a vydobytých v úsilí o presa-
denie konkrétných sociálno-historických ideálov.
Preto možno vnútornú syntetickosť umenia spo-
znávať priamo z něho, z jeho špecifiky, v ne-
poslednom rade z „expresie jeho foriem“.
V sovietskej historickej umenovede možno ro-
zeznat viacero ciest k syntetickej koncepcii.
Tento trend sa neobmedzuje len na dejepis ume-
nia. Možno tu hovoriť o všeobecnom trende, kto-
rý zasahuje všetky oblasti umenovedy a ktorý
dospieva v oblasti všeobecnej estetiky priamo
k explicitnej tematizácii. Sovietska estetika po-
sledných desiatich — patnástich rokov sa vy-
značuje právě primárným úsilím o systémové
chápanie.6
V konkrétnejšej sféře umenovedy, v teorii
a metodologii dějin umenia, možno v stručnosti
— a nie bez schematizácie — rozlišit dve zá-
kladné cesty k syntetickému ponímaniu:
1. Syntéza sa chápe ako (dodatečné) zjedno-
tenie relativné parciálnych prístupov. Je to syn-
téza postupov a metod. Zakladá sa na předpokla-
de společného predmetu, ktorý sa poníma (před-
pokládá) súčasne aj ako organizmus, takže si syn-
tetický přístup priamo vynucuje, aj ako
mnohostranný, viacvrstvový celek, takže si
vyžaduje súhrn pohladov i postihnutie principu
súvislosti. Z toho hladiska možno syntézu usku-
tečňovat dvojako: a) rózne postupy vchádzajú
na společného menovatela a premieňajú sa naň,
b) rózne postupy idú paralelné vedla seba, ich
syntéza vzniká spojením výsledkov. Bádatelská
syntetizácia sa v obidvoch případech chápe ako
„mimesis“ organickosti (štruktúrnej, resp. systé-
movej podstaty) a mnohostrannosti samého pred-
metu skúmania. V obidvoch případech je zákla-
dem syntézy sám predmet. Jeho mnohorozmer-
nosť v organickosti (systémovosti, štruktúrova-
nosti ako celku) znamená, že už vepřed, t. j.
reálne, jestvuje istá hierarchia zložiek predme-
tu. Obidva uvedené přístupy sú v tomto chlade
zajedno: chápu umenie ako špecifickú, ničím
iným nenahraditelnú, ale zároveň v jej podsta-
tě, v jej umeleckosti sociálně, životné i gnozeolo-
gicky významnú sféru. Sociálna a poZnávacia, i-
deologická aj ideová oblast sa tu prenikajú. Roz-
dentnosť“ chápe ako syntézu kultúrnohistorické-
ho a sociologického faktora. Netřeba zdůrazňo-
vat, že sám sociologický faktor sa v marxizme
chápe synteticky, ako dialektická a dynamická
jednota sociálnej štruktúry a sociálnych úsilí,
spoločenskej reality a sociálnej, triedne diferen-
covanej ideologie (resp. světonázoru), teda zá-
kladné a nadstavby. V konkrétných prácach his-
torikov umenia sa právě tento kultúrologicko-so-
ciologický faktor syntetizuje so specificky umě-
leckým, esteticko-formovým faktorom na zákla-
de odrazového ponímania umenia. Umenie sa
chápe ako zložitý organizmus, ktorý sa právě
svojou špecifickosťou zúčastňuje na spoločen-
skom živote. Nielenže ho odráža, ale — v dialek-
tickom zmysle — právě odrážaním ho stvárňu-
je, spoluformuje. Zjeďnotenie špecifiky tejto
funkcie s jej sociálnou významnosťou sa umož-
ňuje dialektickým chápáním umenia ako výrazu
sociálnych úsilí na jednej a ako odrazu sociál-
nej reality na druhej straně. S tým sa neoddeli-
tefne viaže skutočnosť, že takto chápaná sociál-
na povaha umenia je sociológiou triedne po-
ňatou (odrážanie sociálnej reality uměním sa chá-
pe ako výraz triednej ideologie, ako triedny in-
štrument, ako odraz z hladiska triednych záuj-
mov), triedne diferencovanou; nie je idealizova-
nou, homogenistickou sociológiou. Tým sa
sovietski historici výrazné odlišuj ú od váčšiny
západných sociológov.5 K takto poinímanej so-
ciologii dějin umenia — keď sa sociálno-historic-
ká odrazová sila a výrazová schopnost umenia
javí ako přejav literárně nesformulovaných úsilí
a ideálov tried — přistupuje další dóležitý mo-
ment: chápanie dějin ako zákonitého procesu.
Triedne ponímanie sociologie umenia sa spája
do jedného celku s historickomaterialistickým
ponímaním dějinného procesu. Umenie je
specifický nástroj poznania skutočnosti (odrazu)
z hladiska triednej stratifikácie, je poznáním
skutočnosti z hladiska triednych záujmov. To sa
však nerozplývá v anarchickom boji záujmov,
lebo historický proces ako boj triednych záujmov
sa v marxistickom poňatí zakladá na myšlienke
historickej zákonitosti. Triedne spory sú usku-
točňovaním tejto zákonitosti, i umenie ako
specifická zložka dějinného procesu nie je len
subjektivným nástrojo-m obmedzených záujmov,
ßle konstituováním nadčasových kvalit. Chápe
sa ako stelesnenie všeludských hodnot a pozna-
nia, vytvořených a vydobytých v úsilí o presa-
denie konkrétných sociálno-historických ideálov.
Preto možno vnútornú syntetickosť umenia spo-
znávať priamo z něho, z jeho špecifiky, v ne-
poslednom rade z „expresie jeho foriem“.
V sovietskej historickej umenovede možno ro-
zeznat viacero ciest k syntetickej koncepcii.
Tento trend sa neobmedzuje len na dejepis ume-
nia. Možno tu hovoriť o všeobecnom trende, kto-
rý zasahuje všetky oblasti umenovedy a ktorý
dospieva v oblasti všeobecnej estetiky priamo
k explicitnej tematizácii. Sovietska estetika po-
sledných desiatich — patnástich rokov sa vy-
značuje právě primárným úsilím o systémové
chápanie.6
V konkrétnejšej sféře umenovedy, v teorii
a metodologii dějin umenia, možno v stručnosti
— a nie bez schematizácie — rozlišit dve zá-
kladné cesty k syntetickému ponímaniu:
1. Syntéza sa chápe ako (dodatečné) zjedno-
tenie relativné parciálnych prístupov. Je to syn-
téza postupov a metod. Zakladá sa na předpokla-
de společného predmetu, ktorý sa poníma (před-
pokládá) súčasne aj ako organizmus, takže si syn-
tetický přístup priamo vynucuje, aj ako
mnohostranný, viacvrstvový celek, takže si
vyžaduje súhrn pohladov i postihnutie principu
súvislosti. Z toho hladiska možno syntézu usku-
tečňovat dvojako: a) rózne postupy vchádzajú
na společného menovatela a premieňajú sa naň,
b) rózne postupy idú paralelné vedla seba, ich
syntéza vzniká spojením výsledkov. Bádatelská
syntetizácia sa v obidvoch případech chápe ako
„mimesis“ organickosti (štruktúrnej, resp. systé-
movej podstaty) a mnohostrannosti samého pred-
metu skúmania. V obidvoch případech je zákla-
dem syntézy sám predmet. Jeho mnohorozmer-
nosť v organickosti (systémovosti, štruktúrova-
nosti ako celku) znamená, že už vepřed, t. j.
reálne, jestvuje istá hierarchia zložiek predme-
tu. Obidva uvedené přístupy sú v tomto chlade
zajedno: chápu umenie ako špecifickú, ničím
iným nenahraditelnú, ale zároveň v jej podsta-
tě, v jej umeleckosti sociálně, životné i gnozeolo-
gicky významnú sféru. Sociálna a poZnávacia, i-
deologická aj ideová oblast sa tu prenikajú. Roz-