DOI Artikel:
Gazdík, Igor: Moderná slovenská kresba: (poznámky k rokom 1945-1980)
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0147
35
Moderna slovenská kresba
(Poznámky k rokom 1945—1980)
IGOR GAZDÍK
I
Pri riešení problematiky slovenského umenia
20. storočia sa azda najmenšia pozornost věno-
vala právě kresbe. Ak sa kresba 19. storočia
stala predmetom hlbšieho výskumu, doloženého
výstavné i publikačně,1 výskům kresby 20. sto-
ročia (či už rokov 1918—1945 alebo 1945—1980)
je velmi kusý a torzovitý.2 Přitom kresba je
súčasťou každého výtvarného prejavu (vo for-
me kresbových prvkov) a výskům jej funkcií
a motivácií umožňuje odkryt nielen zákonitosti
kresby par excellence, ale aj zákonitosti ume-
leckej tvorby v jej celistvosti. Ak v kresbe mož-
no dóslednejšie rozlišovat medzi náčrtom, ski-
cou a štúdiou, a na druhéj straně jej označením
ako samostatného výtvarného prejavu, ktorý
v spósobe uplatnenia představuje vo vztahu
k réalité relatívnu konzistentnost výpovede
(prejavujúcu sa v konečnom dósledku aj zdán-
livým paradoxom maxima příklonu k nej a zá-
roveň maxima jej abstrahovania), potom třeba
dodat, že dóslednejšia formová analýza a obsa-
hovo-významové interpretácie umožňujú zasa
vystopovat dominantné prvky kresliarskej vý-
povede a ich vplyv na samotnú výtvarnú štruk-
túru.
Štúdia si nekladie za ciel’ riešiť problematiku
kresby v jej celej druhovej rozvetvenosti, ale
len kresby ako samostatného výtvarného pre-
javu, teda toho, čo sa neraz označuje ako volná
kresba. Pretože, ako uvidíme, ťažko tu hovořit
o plynulom a logicky nadváznom vývine, bude
viac pertraktovať tvorbu tých umelcov, najmä
maliarov,3 ktorí majú pri formovaní kresliar-
skych specifik najváčší význam. Z toho dóvodu
nepojde teda o historicky poňaté dějiny kresby
rokov 1945—1980, ale o poukázanie na dóležitosť
a přínos kresliarskych zjavov v jednotlivých vý-
vinových obdobiach. V prvom případe pojde
o viacerých maliarov, zaradovaných do gene-
rácie druhej světověj vojny, pričom výskům
ich kresby sa posunie až před rok 1945, teda
do obdobia prvej polovice štyridsiatych rokov,
bez ktorého by nebolo možné postihnúť a cha-
rakterizovat další vývin. Z neraz obdobného
procesu, ktorý určoval súradnice vývinu rokov
1942—1950, pramení i rozozvučanie kresby ako
samostatného výtvarného prejavu opät od ro-
kov 1957—1958 — na osobitost tohto a ďalšieho
skúmaného obdobia (radikálnější záujem umel-
cov o kresbu po roku 1975) odkazuje druhá
část štúdie. Tolko teda k problémem viac-menej
všeobecnej, no na úvod nevyhnutnej, povahy.
II
Vo vývine slovenského výtvarného umenia
dochádza v priebehu štyridsiatych rokov k ne-
bývalému tvořivému rozmachu, ktorého význam
a konečný dopad pre súveký i nasledujúci vý-
tvarný vývin je viac ako evidentný a zlomový.
Po lekciách Bazovského a Palugyaya, Galandu
a Fullu, Sokola a Majerníka alebo Matějku
a Neváná sa radikálnejšie a systém ověj šie než
kedykolvek predtým uplatňujú jednak momenty
expresívneho nadsadenia, jednak racionálněj
korekcie, aby sa niekde medzi nimi vinulo do-
vtedy nepoznané prelínanie temperamentného
Moderna slovenská kresba
(Poznámky k rokom 1945—1980)
IGOR GAZDÍK
I
Pri riešení problematiky slovenského umenia
20. storočia sa azda najmenšia pozornost věno-
vala právě kresbe. Ak sa kresba 19. storočia
stala predmetom hlbšieho výskumu, doloženého
výstavné i publikačně,1 výskům kresby 20. sto-
ročia (či už rokov 1918—1945 alebo 1945—1980)
je velmi kusý a torzovitý.2 Přitom kresba je
súčasťou každého výtvarného prejavu (vo for-
me kresbových prvkov) a výskům jej funkcií
a motivácií umožňuje odkryt nielen zákonitosti
kresby par excellence, ale aj zákonitosti ume-
leckej tvorby v jej celistvosti. Ak v kresbe mož-
no dóslednejšie rozlišovat medzi náčrtom, ski-
cou a štúdiou, a na druhéj straně jej označením
ako samostatného výtvarného prejavu, ktorý
v spósobe uplatnenia představuje vo vztahu
k réalité relatívnu konzistentnost výpovede
(prejavujúcu sa v konečnom dósledku aj zdán-
livým paradoxom maxima příklonu k nej a zá-
roveň maxima jej abstrahovania), potom třeba
dodat, že dóslednejšia formová analýza a obsa-
hovo-významové interpretácie umožňujú zasa
vystopovat dominantné prvky kresliarskej vý-
povede a ich vplyv na samotnú výtvarnú štruk-
túru.
Štúdia si nekladie za ciel’ riešiť problematiku
kresby v jej celej druhovej rozvetvenosti, ale
len kresby ako samostatného výtvarného pre-
javu, teda toho, čo sa neraz označuje ako volná
kresba. Pretože, ako uvidíme, ťažko tu hovořit
o plynulom a logicky nadváznom vývine, bude
viac pertraktovať tvorbu tých umelcov, najmä
maliarov,3 ktorí majú pri formovaní kresliar-
skych specifik najváčší význam. Z toho dóvodu
nepojde teda o historicky poňaté dějiny kresby
rokov 1945—1980, ale o poukázanie na dóležitosť
a přínos kresliarskych zjavov v jednotlivých vý-
vinových obdobiach. V prvom případe pojde
o viacerých maliarov, zaradovaných do gene-
rácie druhej světověj vojny, pričom výskům
ich kresby sa posunie až před rok 1945, teda
do obdobia prvej polovice štyridsiatych rokov,
bez ktorého by nebolo možné postihnúť a cha-
rakterizovat další vývin. Z neraz obdobného
procesu, ktorý určoval súradnice vývinu rokov
1942—1950, pramení i rozozvučanie kresby ako
samostatného výtvarného prejavu opät od ro-
kov 1957—1958 — na osobitost tohto a ďalšieho
skúmaného obdobia (radikálnější záujem umel-
cov o kresbu po roku 1975) odkazuje druhá
část štúdie. Tolko teda k problémem viac-menej
všeobecnej, no na úvod nevyhnutnej, povahy.
II
Vo vývine slovenského výtvarného umenia
dochádza v priebehu štyridsiatych rokov k ne-
bývalému tvořivému rozmachu, ktorého význam
a konečný dopad pre súveký i nasledujúci vý-
tvarný vývin je viac ako evidentný a zlomový.
Po lekciách Bazovského a Palugyaya, Galandu
a Fullu, Sokola a Majerníka alebo Matějku
a Neváná sa radikálnejšie a systém ověj šie než
kedykolvek predtým uplatňujú jednak momenty
expresívneho nadsadenia, jednak racionálněj
korekcie, aby sa niekde medzi nimi vinulo do-
vtedy nepoznané prelínanie temperamentného