Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

7

Cesty k syntéze. (Metodologické prúdy
v sovietskej historiografii výtvarného
umenia)

JÁN BAKOŠ

Sovietska historiografia umenia posledných
desaťročí zaujíma v systéme světového dějepisu
umenia specifické postavenie. Nerozvíja sa v na-
patí medzi protirečivými metodami, jej vývin2
sa neodohráva ako absolutizácia jednotlivých
zorných uhlov a ako ich spory, ani ako rozvij a-
nie striktnej uzavretej špecializácie. Smeruje
k syntetickej koncepcii, a to vo viacerých ohfa-
doch:
1. Snaží sa o univerzálně historické chápanie
dějin umenia vo svetovom meradle, teda o syn-
tézu predmetu. Neobmedzuje sa na dějiny ume-
nia západnej Európy, ani na západoevropsky
zorný uhol. V tomto ohfade dospieva ku kom-
paratistickej koncepcii, ku komparatistike kul-
túrnych celkov, civilizácií.
2. Nechápe umenie ako výlučné autonóm-
nu sféru, ani ako sféru rozplývajúcu sa v iných
fenoménoch (povedzme dvchovnom alebo naopak
čisto materiálno-ekonomickom). Syntetizuje spe-
cificky umělecké chápanie („imanentné“) s chá-
páním „transcendentným“3.
3. Smeruje k syntetizácii metod, pretože oba
predošlé prvky — „imanenciu“ i „transcenden-
ciu“ umenia — moižno adekvátně a rovnoprávné
postihovat nie podriadením jedného druhému
alebo převedením jedného na druhé, ale uzná-
ním nenahraditelnosti a důležitosti komplexného
charakteru umenia, jeho mnohorozmernosti
a z toho vyplývajúcej metodologickej plurality.
4. Neoddefuje historické bádanie od estetické-
ho a v dósledku toho ani poznávatelskú funkciu
bádatefa od propagátorskej funkcie.
5. To znamená, že sa teória a metodológia dě-

jin umenia nechápu voči samej historiografii ako
vonkajšie, ale ani sa preto nemusia negovat ako
neoprávněné. Estetické hodnotenie a teoretické
analyzovanie i konštruovanie sa považujú za
priamo přítomné v konkrétnem historickom bá-
daní, lebo sa nepochybuje o jestvovaní zákoni-
tostí v živote a dějinách spoločnosti. Netřeba sa
preto dostávat oklukou k poznatku, že každé
konkrétné bádanie implicitně obsahuje tak este-
tické kritériá, ako aj teoretickú koncepciu.
Ülohu katalyzátora pri syntetizačnom úsilí zo-
hrala právě marxistická základňa sovietskeho
dějepisu umenia, ktorá zároveň reprezentuje
konkrétnu podobu teorie inherentně obsiahnu-
tej v konkrétnom historickom bádaní a ktorá
oprávněnost tejto i’nherentnosti teorie v historic-
kom skúmaní, teorie v empirii postavila mimo
dosahu pochybnosti. Trend ku komplexnému,
syntetizačnému ponímaniu jestvoval už v ruskej
historiografii umenia, mal však prevažne kultúr-
nohistorickú podobu/1 Zanedbával tak špecific-
kosť umenia, ako aj jeho sociálně zakotvenie,
sociálnu funkčnost špecifickosti umenia aj jej
zakotvenost v spoločensko-historickom pro-
cese. Marxizmus priniesol do sovietskeho děje-
pisu umenia samozřejmost jednoty teorie a pra-
xe, „imanentného“ a „transcendentného“ chápa-
nia umenia. Kultúrnohistorická (idealistická)
transcendentnosť sa změnila na sociologickú in-
herentnosť a funkčnost. To je posledná vrstva
syntetizačného úsilia sovietskeho dějepisu ume-
nia, ktorú chceme v tejto súvislosti vyzdvihnúť:
6 nielen syntetizuje „imanentné“ a transcen-
dentné“ ponímanie umenia, ale samu „transcen-