Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 11
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0019
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
11

šajú (ako v chápaní priestoru a času), a kon-
čiac vrstvami žánru a sujetu. Všetky zložky die-
la majú teda poznávaciu funkciu a ako také sú
imanentne významotvorné a obsahuplné.
Idea jednoty stvárnenia a poznania, myšlien-
ka obsahovosti všetkých zložiek diela a ich účas-
ti na stvárňovaní výpovede je založená nielen
na přesvědčení, že gnozeologickou specifikou u-
rnenia je právě výtvarnost, ale aj na axióme his-
torika, že sa všetky stránky a vrstvy diel v histo-
rickom priebehu menia. To však autora nevedie
k závěru, že sa všetky prvky — technika, štylis-
tika i námět — menia rovnako citlivo. Dielo je
však založené na jednotnom principe, na jednot-
nom světonázore a na homogénnom poznaní.
Všetky zložky diela preto tvoria organická jed-
notu v tom zmysle, že sa všetky zúčastňujú na
vyjádření tohto společného jadra. Obsahovým
nositelem je rovnako námět ako výběr formátu,
rámu či techniky. Nič v diele nie je náhodné, a
Preto bezobsažné. Všetko1 je vybrané tak, aby
adekvátně vyjadřovalo svoju časť spoločného ob-
sahu, aby — podlá Vippera — vyjadřovalo tak
světonázor, ako aj citový náboj. Nielen formovo-
štylistické a predmetno-námetové vrstvy diela
sú dějinné a nielen ony realizujú a) dobový štýl,
b) expresívny obsah. Dielo sa vo všetkých jeho
Polohách chápe ako totálně obsahuplné, ako vý-
raz 1. dobového světonázoru, 2. s ním v zásadě
rovnorodého expresívneho obsahu, ktorý je je-
ho konkretizáciou. Sám štýl je výrazom dobo-
vého (světonázorového) obsahu. Stýlotvornými,
a teda i význam úplnými, dějinnými a expresív-
nymi sú aj najmateriálnejšie zložky, ako hmota,
z ktorej je dielo zhotovené, technika, ktorou je
realizované, formát diela atď. Všetky sa chápu
ako imanentne a nevyhnutné obsahuplné, slú-
žia na vyjadrenie citového a ideového obsahu.
I hmotné prvky identity diela sú jedinečné a sú
nositefmi poznávacích obsahov. Tie sú podl’a
autora jednak ideové, světonázorové, jednak
emocionálně, výrazové. K tomuto členeniu
pribúda druhé, ale nekryje sa s ním: na
jednej straně sa nachádza obsah štýlu, sve-
tonázolr štýlu a Specifická emocionálnosť štýlu,
na druhej straně psychická emocionálnosť
a obsah jedinečného diela, ktoré sa vzťa-
hujú na tvorců. Vzhfadom na bezprostred-

nú expresívnu obsahovosť všetkých zložiek die-
la a na ich podvojnú gnozeologická obsahovosť
postupuje Vipper při rozbore konkrétných diel
dvoma metodami: metodou bezprostrednej psy-
chologickej porozumitefnosti expresívnym obsa-
hem a súbežne komparatívnou metodou v dvoch
polohách — v polohe rozdielu štylistík, technik,
materiálov, žánrov, sujetov a v polohe porovna-
nia s dobovým svetonázorom, vyjádřeným iný-
mi prostriedkami. Ak túto poslednú cestu vý-
slovné používá len volné (na rozdiel napr. od
Geistesgeschichte alebo od ikonológie) bez me-
tafyzického předpokladu dobovej jednoty ume-
nia, filozofie, literatúry atď., iba v zmysle ob-
časnej zhody a vzájemného osvetfovania jednej
sféry druhou, je bezprostředný psychologický
obsahový výklad založený na předpoklade nad-
dejinnej konštanty 1’udskej psychiky a v zá-
sadě nemennej zásobnice výrazových poloh,
spósobov signálov, foriem expresie (psychologie
tvarov a farieb), z ktorej každá doba iba vy-
berá niektoré, a historický rozdiel epoch spo-
čívá v tomto výbere.
Vipperove výskumy sú však ovela konkrétnej-
šie a lapidárnějšie než stanovisko, ktoré sme sa
pokúsili stručné rekonštruovať. Vipper vychádza
nielen z myšlienky špecifickosti poznávacej
funkcie umenia, ale aj z myšlienky špecifickos-
ti jednotlivých uměleckých druhov. Je to lo-
gický dósledok spomínanej idey vnútornej ob-
sahovosti všetkých (aj čisto hmotných) vrstiev
diel — veď každý umělecký druh používá iný
materiál a musí mať teda aj odlišnú obsahová
identitu. Je to však dósledok myšlienky účas-
ti stvárňovania na poznaní. Veď samo stvárňo-
vanie je v jednotlivých druhoch umenia nielen
Stylisticky odlišné, ale je také právě pre odlišné
tvárné prostriedky každého uměleckého druhu.
Vipperova „druhológia“ je vo svojom základe
nielen obsahová, ale aj špecificky historická. Vy-
chádza z axiómy dejinnej identity druhov, iden-
tity, ktorá sice historicky mění podoby, ale vo
svojom základe zostáva totožná (jej historické
změny sa chápu ako konkretizácie konečnej
identity druhov). Autor zakladá túto identitu
nielen na špecifikácii odlišností materiálov, ale
aj odlišností druhov, ktoré vyplývajú z rózneho
predmetu a róznych problémov, na ktorých po-
loading ...