Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

13

chárstvo.16 Je uměním krajné tělesným a kon-
krétným. Tělesnost a podriadenosť zákonom
hmoty ho spojuje s architektúrou. Ak je však
hlavnou úlohou architektúry konštrukcia hmot
a organizácia priestoru, úlohou sochárstva je
vytváranie tělesných trojrozměrných objemov.
S maliarstvom zbližuje sochárstvo zasa zachy-
tenie skutečnosti. Hlavným predmetom je tu
člověk a živé tvory.
Ak architektúra vytvára priestor a sochárstvo
telá či telesá, maliarstvo spojuje telá s priesto-
rom.1' Tento obsah však nie je len apriórny, mi-
modielový, který by do diela vchádzal zvonku
ako do prázdnej nádoby. Každý obraz má dve
funkcie, které sú rovnocenné a spoluprítomné :
funkciu znázorňovaciu a funkciu expresívno-de-
koratívnu.18 Diela sa líšia róznym pomerom
týchto funkcií. Podvojnost funkčnosti obrazu
znamená vnútornú bytostnú rozporuplnost plo-
chy a priestoru, ktorá podta autora zakladá iden-
titu maliarskeho diela ako druhu. Dějiny ma-
liarstva sa potom vyznačujú tým, že plošný štýl
logicky upřednostňoval dekoratívnu funkciu. Tá
sa sústreďovala na okrasu architektúry, takže sa
v jeho rámci nevyvinul volný závěsný obraz
umožňujúci rozvinutie priestoru a znázornenia,
ale právě užité umenie. Lineárny a dekoratívny
štýl sa rozvíjal právě v dobách autoritativně
kolektivistických, takže vyjadřoval nadindividu-
álny a nadkonkrétny svět, ktorému podriaďoval
svět reálny.
Na rozdiel od predošlých druhov výtvarného
umenia architektúra nereprodukuje, neznázor-
ňuje ani neimituje jazyk prírody, má vlastný
jazyk.19 Nie je schopná bezprostředného výrazu,
operuje znakmi a rytmami a v tom zmysle je
Protikladom organickej prírody. A predsa aj pre
ňu je vztah ku skutečnosti rozhodujúci. Ak má
rnaliarstvo a sochárstvo do činenia s „natura
naturata“, t. j. so súčtom vytvořených javov,
architektúra sa vztahuje na „natura naturans“,
na prírodu ako stelesnenie tvořivých sil. Ak je
sochárstvo a maliarstvo vo vztahu ku konkrét-
ným zmyslovým javom, je architektúra spátá
s přírodou mechanických sil, matematických čí-
siel a kozmických rytmov. Preto v sochárstve
a maliarstve prevládajú obrazy, kým v archi-
tektúre prevládajú idey. Preto ak je architektú-

ra na jednej straně najmateriálnejším a najuti-
litárnejším uměním, je na druhej straně umě-
ním najabstraktnejším. Je najspátejšia so sociál-
nymi funkciami, najviac podlieha spoločenskej
objednávke a najužšie súvisí s kultúrou, epo-
chou, spoločnosťou. Na jednej straně je organi-
záciou hmot v priestore, reálnou konštrukciou
a praktickou funkciou, na druhej straně je Spe-
cifickým zobrazením, ak chápeme tento pojem
v širo kom zmysle slova. Je znázorněním tých
sil, ktoré dávajú stavbě zmysel a vyjadřuj ú emó-
cie. Toto znázornenie nemá portrétny, ale ab-
straktně symbolický charakter. Nestelesňuje in-
dividuálně vlastnosti, ale typické funkcie života.
Je teda vždy súčasne reálnou konštrukciou, kto-
rej podmienkou je stabilita, aj zobrazenou kon-
štrukciou, ktorá je vyjádřená vzťahom ploch
a más, napätim svetiel a tieňov, směrováním li-
nií atď. Ona dává stavbě vitálnu energiu, ste-
lesňuje jej duchovný, ideový i emocionálny
zmysel a odlišuje architektům od stavitelského
diela.
Pri určovaní druhov sa bádatelia pohybujú
medzi substancionalistickým a relativistickým
ponímaním (druh ako reálna substancia, druh
ako koncept), medzi dualistickým a monistic-
kým vysvětlením, a medzi ahistorickým a histo-
rickým chápáním druhov (druhy ako nadčaso-
vé potencie a druhy ako historicky vzniknuté,
dodatečné výsledky, tvary). U Vippera si druh
zachovává svoju identitu. Nejde přitom len o
prázdnu nádobu, ale o obsahové pole vymedze-
né materiálom a technikou, o špecifickú sféru
poznania a špecializovanú gnozeologickú a so-
ciálnu funkciu, vymedzovanú všetkými zložka-
mi stvárnenia ako materiálneho procesu. Obsa-
hové pole špecifické pre ten-ktorý druh má však
značné rozpätie. Umožňuje rožne polohy, kon-
kretizácie obsahového jadra druhov. Toto jádro
je len základom identity a vymedzením poten-
ciality. Právě to zakladá dejinnosť druhov, ich
konkrétno-historickú premenlivosť, schopnost
vyjadřovat rozmanité světonázory pri zachova-
ní druhovej identity. Obsahová identita na
jednej straně a materiálovo-predpokladová iden-
tita druhov (t. j. rózny materiál a technika ako
nositelia róznych expresívnych obsahov) na dru-
hej straně umožňujú Vipperovi uzavrieť kruh