Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 17
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0025
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
17

z pozície historizmu — argumentuje, že vývi-
nová premenlivosť patří k samej podstatě ume-
nia a jeho dějin, nemóže preto chýbať ani v by-
zantskom umění. Jeho tendencia k stálosti a k
návratom nevylučuje vývinový proces, předsta-
vuje iba jeho zvláštnu formu. Špecifickosť cel-
ku totiž nie je statická, ale dynamická.
Uchopit špecifickosť uměleckého celku minu-
losti třeba podlá autora dvojako:
1. Vniknúť do kritérií doby. To je možné na
základe poznania kultúrne j, du chovné j a so-
ciálně j situácie. Tu hrá dóležitú úlohu výskům
písemných, literárnych prameňov. Přitom, ako
hovoří autor, třeba mať na zřeteli, že historické
a umělecké javy vždy nesplývajú. Obsahový,
sociologický i světonázorový výklad musí zá-
sadné vychádzať z umenia samého. Umělecké
dielo nie je priamy odraz nějakého textu alebo
ikonografického typu. Ak sa za taký považuje,
zužuje sa umenie na ilustráciu. Zabúda sa na
tvořivost umenia, na to, že umělecké dielo je
„plodom autentickej tvorby“, a to tvorby špe-
cifickej, nie výsledok diskurzívnej špekulácie
(a jej dodatočnej ilustrácie). Znalost dobových
kritérií ochraňuje před normativizmom (zdán-
livým nadčasovým objektivizmom), normativis-
tickou komparáciou, predsudkami i modernizá-
ciou. Nesmie však viesť k podceneniu vlastnej
umeleckej tvořivosti a tvořívej svojbytnosti.
2. Rozhodujúcou je analýza samotných diel,
Při ktorej si třeba všímat „poetiku“, „štruktúru
obrazu“, „výrazové prostriedky“, inými slová-
nci, stelesňovanie obrazu světa špecifickou umě-
leckou štruktúrou, výtvarným stvárnením. Vni-
káme do dobových kritérií, do dobového kon-
textu uměleckého celku a do dobových názorov
a predstáv o umění nie je bez napätia s posti-
hováním specifiky umenia priamo z diel sa-
vých, z ich prítomnej umeleckej štruktúry,
z ich pôsobenia subjektivného dojmu a racio-
nálnych schopností bádatela. Na jednej straně
Je vnikanie do chápania umenia, na druhej ume-
ηιθ samo. V druhej vrstvě je na jednej straně
diskurzívna znalost, na druhej estetické póso-
henie. V tretej vrstvě je na jednej straně ten-
dencia splynúť s minulosťou, na druhej úsilie
Posudzovať z mimočasovej platformy. Odzrkad-
l’uje sa v tom základná dialektická povaha ume-

nia. Jeho časový vznik a fungovanie a jeho hod-
nota, presahujúca dobu jeho vzniku. Jeho sociál-
na funkčnost a jeho specifická nenahraditelnost
a axiológia. Jeho zakotvenost v sociálno-histo-
rickom chápaní a jeho prekračovanie konven-
cií. Jeho závislost od dobového ponímania iden-
tity umenia a jeho tvorba kritérií seba samého,
produkovanie „podstaty“ umenia vždy znovu
každým dielom. Potřeba syntetického skúmania
vyplývá právě z tejto podstatnej dialektickosti
umenia: že umenie je zároveň historickým fe-
noménům (plodom, dokumentom, funkciůu)
i trvalou hodnotou, že je reprodukciou dobo-
vých podmienok i predstáv doby o sebe samej
(a svojom umění) i produkciou dobovej skuteč-
nosti a seba samého „od počiatku“.
Alpatovovo stanovisko sa zakladá na dvoch
základných ideách: a) podstatou umenia je jeho
specifická, nediskurzívna umeleckosť; všetka
obsahovosť i sociálna funkčnost vyplývajú prá-
vě z nej; b) dejinnosť umenia sa rozprestiera
medzi ustavičným procesům inovácií, perma-
nentným vývinom a špecifickosťou vznikajúcich
celkov. Je to obdoba dialektiky dejinnosti a hod-
noty umenia. Jednotlivé historické celky možno
posudzovať len ich vnútornými kritériami, pre-
tože sú článkami ustavičnéj vývinovej dynami-
ky a jej inovačnosti. Statickosť uměleckých
a kultúrnych celkov Alpatovova koncepcia ne-
pozná. Svojbytnosť a identitu celkov poníma
ako dynamickú, vyvíjajúcu sa, historicky za-
kotvenú a — právě v dósledku špecifickej ume-
leckosti ■— tvorivú. K týmto určeniam přidává
autor ďalšie — predovšetkým mnohorozmer-
nosť. Umělecký celok, akým bolo byzantské ma-
liarstvo, nemožno ponímať ako vnútorne nečle-
něný. Jeho vývinová dynamika vyplývá právě
z jeho vnútornej štruktúrovanosti, různorodosti.
Nie je len dósledkom súčtu vonkajších vplyvov,
ale prejavom schopnosti prepracúvať ich do roz-
manitých slohových polôh a smerov. Okrem sme-
rov sa byzantské umenie člení v samej svojej
štruktúre. Obsahuje protikladné póly monumen-
tality a miniatúrnosti, hieratickosti a žartovnoteti,
didaktickosti a dekoratívnosti, reprezentativnosti
a citovej obrazotvornosti. Mnohorozmernosť cel-
ku nemožno preto kategorizovat vždy len do
dvoch prúdov — lineárneho a maliarskeho (ako
loading ...