Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 22
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0030
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
22

kontextuality, jeho sociálno-historickej funkcio-
nality. Interpretácia formovo-estetickej stránky
je v dósledku jej nepojmovosti a nefiguratív-
nosti bližšie k nebezpečenstvu subjektivizmu. Ob-
jektivnost poznania znamená pre Lazareva ade-
kvátnosť voči dobovému ponímaniu. Preto je ob-
jektívnou taká analýza, ktorá sa pohybuje v tej-
to rovině: analýza, ktorá sa opiera o věcné fakty
a rekonštrukciu dobových dokumentov a dobo-
vého chápania.
Dórazom na historickú autentickosť sa nespor-
né získala možnost objektívnejšej sociologickej
analýzy: analýzy účasti objednávatelův, sociál-
no-psychologických konvencií i světonázorových
tendencií v samej umeleckej štruktúre. Historic-
ká analýza však nevysvětluje pretrvávanie umě-
leckých diel ako hodnot. Lazarev si bol toho vě-
domý. Preto historizujúce chápanie stavia sice
proti nebezpečenstvu modernizácie, neabsoluti-
zuje ho však. Vztah dobového vzniku a kontextu
umenia, a jeho přesahu cezeň, jeho pretrváva-
júceho pósobenia třeba seriózně hfadať. To mož-
no právě cestou hladania jednoty formového s
obsahovým a ideového, s funkcionálnym chápá-
ním umenia. Preto sa Lazarev domnieva, že úlo-
hou bezprostrednej budúcnosti je vystriedať
specialistu, povedzme ikonografa, ikonológa či
analytika štýlu za umenovedca syntetizujúceho
všetky metody. Je to ideálna požiadavka, ale
vyjadrenie reálnej potřeby. Každé náročnéjšie
umeleckohistorické poznanie předpokládá vyrie-
šiť množstvo rozličných problémov, na ktoré je-
diná metoda nestačí. Ich vyriešenie sa odohráva
na základe vzájomného predpokladania sa. Jed-
notlivé otázky sa vzájomne nielen doplňajú, ale
neraz sa aj navzájom vyžaduj ú a predpoklada-
jú ako už zodpovedané. V tom spočívá problema-
tika i hlboký zmysel potřeby syntetickej meto-
dy. Nemožno ju pochopit len ako kompilát vý-
sledkov, vonkajších prostriedkov alebo adíciu
oddělených špeciálnych metod. Nesmierne kom-
plikovaný fenomén dejinnosti umenia nemožno
postihnúť ani jedinou metodou, ani mechanic-
kým súčtom špeciálnych prístupov. Musí sa syn-
tetizovat vnútorne, organicky a adekvátně stav-
bě skúmaného predmetu. Preto Lazarev nepo-
žaduje prostú spoluprácu špecialistov s obme-
dzeným horizontem, ale súčinnosť metod v ru-

kách každého historika umenia. Lebo syntézu
nepokládá za vzdialený výsledok spolupráce
špecialistov, ale za přístup, ktorý je nevyhnut-
ný od počiatku. Ak sa majú skúmať dějiny ume-
nia adekvátně komplexnej konkrétnosti umenia
samého, třeba od prvého kroku skúmať synte-
ticky.
PROGRAMY METODOLOGICKEJ SYNTÉZY
Jednota historického a estetického přístupu
S programovou koncepciou extenzívneho aj in-
tenzívneho syntetického chápania umenia vystú-
pil na umeleckohistorickom kongrese v Buda-
pešti roku 1969 autor obsiahlych dějin umenia
světa, Michail Alpatov.34 Podrobné rozviedol
celistvú koncepciu umenia a jeho dějin, ktorá
by bola zároveň mnohostranná i objektivna.35
Jej fundamentálnou charakteristikou je synté-
za mnohých prístupov, zorných uhlov, me-
tod i predmetov skúmania. Objektivizujúca me-
toda je záměrnou kritickou reakciou na tie ato-
mické, specializované a jednostranné koncepcie,
ktoré si zakladajú na svojej vyhranenosti a ne-
zmieritel’nosti a ktoré úmyselne absolutizujú
svoje jednostrannosti. Alpatovov syntetický
program však nie je iba reakciou. Potřebu syn-
tetickej metody odvodzuje priamo z problémov
súčasnosti, z nových funkcií umenia v společ-
nosti (rovnako· umenia minulého ako súčasného)
a z nového, velmi početného uměleckého pu-
blika.
Celistvá koncepcia umenia a jeho dějin má
za ciel’ odstrániť jednostrannosti všetkých troch
základných prístupov k umeniu — historického,
kritického a propagandistického. Má jednak za-
chovat vymedzené úlohy vlastně každému z nich,
jednak má vytvořit medzi nimi spojenia zalo-
žené na spoločných cieloch. Nebezpečenstvom
striktných historikov je akademický tradiciona-
lizmus, ktorý vedie len k zhromažďovaniu
faktov, k výlučnému oceňovaniu znalostí a eru-
dovanosti, a zároveň k subjektivizmu, len čo sa
opustí póda štatistickej chronologizácie diel. Au-
tor vidí příčinu v prílišnej špecializácii na úkor
komplexnosti pohïadu.
Slabiny kritiky vyplývajú zase z obmedze-
nia sa na súčasné umenie bez zretela na histo-
loading ...