Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 26
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0034
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
26

Nevyhnutnosť organickej syntézy
Alpatovove a Lazarevove metodologické sna-
hy ukazuj ú, ako sa syntetizuj úca tendencia vyví-
jala v sovietskej historiografii umenia od im-
plicitného smerovania k explicitnému programu,
od oprávňovania spolužitia, kooperácie a plura-
lizmu metod po programové propagovanie vnú-
tornej, olrganickej syntézy ako nevyhnutného
štádia vědeckého poznania. Polyfonická koncep-
cia, zdóvodňovanie plodnosti spolužitia a spolu-
práce plurality metod bádania prerástla postup-
né do idey vnútornej organickej syntézy.50 Laza-
revovi sa organická syntéza stala najaktuálnejšou
a najdóležitejšou úlohou súčasnej historiografie
umenia. Syntetický přístup považuje za nevyh-
nutný vývinový stupeň vednej disciplíny.51 Spe-
cializácia metod priniesla mnoho nových po'znat-
kov, nechává ich však roztrieštené. Je nevyhnut-
né syntetizovat ich. „Pracujeme,“píše autor, „v
mnohých róznych smeroch, ako je ikonografia,
ikonológia, forma, znalectvo, sociológia a psy-
choanalýza. A predsa je nedostatek pokusov o
zjednotenie výsledkov týchto výskumov do or-
ganického celku, inými slovami, ich syntetizo-
vania.“52
Syntézu autor nechápe ako podriadenie sa je-
dinej metóde. Nechce zatratit ten plod dlhého
vědeckého vývinu, ktorým je metodický plura-
lizmus. Syntéza tu priamo předpokládá polyfo-
nickosť. Považuje sa za nevyhnutný krok vý-
vinu vedeckej disciplíny, na ktorú vytvořil
předpoklady právě predchádzajúci pluralizmus
(čo oprávňuje jeho miesto v poznávacom proce-
se). Lazarev 'nechce tento metodický plura-
lizmus odstrániť ani v stádiu syntézy. Obhajuje
syntézu na jeho základe, syntézu ako následné
metodické štádium výskumov, ich zavřšenie
v zmysle využívania špecializácií, syntézu za-
ložená na diferencovanosti ciest bádania.
Syntéza ako organické zjednotenie výsledkov
(v protiklade k zjednoteniu východísk), založe-
né na zachovaní polymetodickosti ich získava-
nia, tu spočívá na myšlienke, že raz nájdené
cesty výskumu, overené vlastnou plodnosťou,
nestrácajú nič zo svojej dóležitosti vznikom no-
vých metod. Jedna metoda nerelativizuje druhů,
nová nevyvracia starú, niet metodologického

relativizmu. Každá metoda sa druží k predošlej,
obohacuje celkový pohlad o nové hladisko. Je
to možné preto, že predmet je objektivny a mno-
horozměrný, takže žiadna metoda sama osebe
ho nemóže vyčerpávajúco postihnut. To možno
dosiahnuť len spoluprácou metod, pri respekto-
vaní ich svojbytnosti, zvláštnosti a samostatnos-
ti — spojením ich výsledkov. Spojenie výsled-
kov je rekonštrukciou mnohostrannosti objek-
tivity. Je to však možné i z ďalšieho dóvodu:
že sa metodické postupy nepovažujú za totalizu-
júce modely, ktoré svoj predmet samy konšti-
tuujú a ktoré sú toho schopné právě preto, lebo
sú vo svojej podstatě obsahuplnými intenciami,
svetonázormi. Lazarev ani Alpatov neprijímajú
toto stanovisko. Metody chápu ako objektivně, te-
da nezainteresované nástroje, ktoré do pozná-
vacieho predmetu nevnášajú obsahové intencie,
preto predmet neformujú, avšak objektivně,
„neosobné“ sprostredkujú. Toto objektivně spro-
stredkovanie nemóže byť totalizáciou právě pre-
to, že je nezainteresovaným nástrojom v pod-
statě kvantitativného charakteru. Nedotýká sa
žiadneho apriorně určeného jadra predmetu, ten
sa v skúmanom predmete vopred neočakáva.
Všetky zložky predmetu sa pokladajú za viac-
menej rovnocenné. Preto je možná i rovnocen-
ná spolupráca badatelských metod. Na predme-
te nie je rozhodujúce žiadne monistické jádro,
ale jeho štruktúrovanosť. Metody bádania sa lí-
šia špecializáciou, postihujú jednotlivé zložky
mnohostrannej stavby predmetu, jeho celok je
rekonstruovaný právě spoluprácou Specializova-
ných prístupov. Predmet vo svojej globálnosti
nie je postihnutelný zistením jeho jadra, pod-
staty, ale právě jeho mnohovrstvovosti, štruk-
túrovanosti. Keďže sa jednotlivé metody špecia-
lizujú na rožne stránky predmetu, postihujú ce-
lok rozložením, atomizáciou. Tým nevyhnutné
vyvolávajú potřebu syntetizácie, ktorá sa javí
ako komplementárna zložka špecializácií. Plu-
ralita metodických prístupov je predpokladom
syntézy a syntéza završením plurality. Rekon-
struovat spatné celok možno teda zložením roz-
ložených výsledkov. Syntéza ako nutný ciel’ bá-
dania má tak dve časti: rozloženie spáté so špe-
cializáciou a možné len ako špecializácia, a spo-
jenie takto získaných čiastkových pohladov, vý-
loading ...