Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 8
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0120
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
8

zachovává účinnosť aj za podmienok, keď jeho
konkrétna historická informácia už nie je zrozu-
mitelná, resp. aktuálna, takže sa prakticky pria-
mo neuplatňuje.5
Vztah pamätnika k prostrediu, v ktorom sa
nachádza, móže mať rozmanité kvality. V zásadě
možno z množstva realizácií rozlišit a vyčlenit
tieto spósoby priestorového riešenia památní-
kov:
— diela zakomponované do „hotového“ kra-
jinného resp. urbanizovaného prostredia, ktorého
existujúci priestorový rozvrh nijako podstatné
nemenia, ale ho využívajú, ozvláštňujú, dopl-
ňajú o nový, zváčša dominantný prvok;
— diela podstatným spósobom transformujúce
prostredie, do ktorého sa včleňujú, resp. diela
vytvárajúce celkom 'nový priestor, viac alebo
menej do seba uzavretý ;
— diela kombinujúce v rôznom pomere a róz-
nym spósobom obidva uvedehé principy.
Pri tomto členení třeba však mať stále na zře-
teli aj historicko-vývinové súvislosti tvorby, aj
otázky riešenia vzájomného vztahu ideového
a funkčného obsahu diela.
Z aspektu historického možno konštatovať
predovšetkým postupné rozširovanie palety vý-
razových prostriedkov tohto druhu tvorby v ča-
se. K jednoduchým klasickým architektonickým
památníkom obeliskového typu a k prevažne so-
chársky poňatým pomníkom (podstavec a socha
resp. súsošie) pribudli v priebehu vývinu mnohé
typy památníkov rozmanitým spósobom uplat-
ňujúce architektonické a sochárske principy.
K dielam, kladúcim doraz čisto na ideový obsah,
pribudli diela, ktoré stelesňujú nové názory na
ideovo-politickú, etickú a výchovnú funkciu pa-
mátníkov a predstavujú podněty pre další vývin
tejto tvorby. Nové typy památníkov zahrňujú
do svojich ensemblov priestory múzeí alebo za-
chované prvky autentického prostredia, zvyšu-
júc tak svoju informačno-dokumentárnu účin-
nosť. Duchu spátosti ideového a funkčného ob-
sahu zodpovedá aj vytvorenie typu památníka-
múzea ako specificky výtvarné poňatého archi-
tektonického diela. Celý tento vývin, logicky
spátý s výbojmi jednotlivých uměleckých druhov
a s přeměnami v názoroch na problematiku in-
tegrácie architektúry s ostatnými druhmi vý-

tvarného umenia, viedol k prehlbovaniu kom-
plexnosti přístupu k tvorbě památníkov a k sna-
he o dosiahnutie ich maximálneho účinku na
báze hl’adania a vytvárania nových priestorových
vázieb jednotlivých kompozičných prvkov en-
semblů.
Riešenie priestorovo-kompozičnej osnovy pa-
mätnika ako základu pre integráciu architektúry
a ostatných druhov výtvarného umenia si vyža-
duje diferencovaný přístup podlá povahy ideo-
vého a fuhkčného obsahu diela a podlá cha-
rakteru daného prostredia.
Památníky spáté s památným miestom kon-
krétnej historickej události, situované vo voTnom
prírodnom prostředí, v širšom krajinnom rámci,
kladů si za ciel upútať zdaleka pozornost pri-
chádzajúceho, zvýraznit ideu významných udá-
lostí, ktoré sa tu odohrali, skonkrétniť ich cel-
kový priebeh i jednotlivé deje, odovzdať posel-
stvo vo výraznej, zrozumitelnej forme. V rámci
ideovo-výchovnej funkcie pamätnika stojí v po-
předí historický odkaz, podaný v symbolickej
rovině, myšlienkovo významný pre vytváranie
národných tradicií, pocitu národnej hrdosti či
spoločenskej uvedomelosti.
Památníky situované v krajinnom prostředí
sa často komponujú ako rozsiahlejšie areály, za-
hrňujúce do svojho komplexu určitý krajinný
výsek, ktorý buď ponechávajú v póvodnom, au-
tentickom stave v relativné volnéj vázbe na jed-
notlivé prvky památníkového ensemblů, alebo
ho vyčleňujú zo širšieho rámca, ohraničujú,
a vytvořením symetrickej uzavretej kompozície
budujú priestor kontrastujúci s okolitou volnou
přírodou.
Památníkové areály raného povojnového ob-
dobia — často cintoríny padlých hrdinov — sú
v prevažnej váčšine komponované na základe
druhého z uvedených princípov. Priestor je or-
ganizovaný podl’a přísných osových geometric-
kých schém, jednoznačné usmerňujúcich pohlad
i pohyb diváka v priestore k jedinému ústred-
nému, dominantnému prvku, v ktorom vrcholí
gradácia ideového i priestorovo-hmotného kon-
ceptu celku. Strohý architektonický koncept
vymedzoval pole posobnosti pre výtvarné ume-
nie, zváčša pre uplatnenie sochárskych reliéfov,
loading ...