Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

9


1. Památník a cintorín

partizánov a vojakov 1.

covô. Foto D. Bořutová.

čs. armádneho zboru v Liptovskom Mikuláši na vrchu Ni-

použitých často ako prostriedok gradácie ideo-
vého obsahu smerom k ohnisku komplexu, resp.
pre sochárske „dotvorenie“ architektonickej for-
my ústredného prvku prostredníctvom reliéfu,
figurálnej plastiky alebo súsošia. Architektúra
a sochárstvo tu žili v symbióze vedïa seba ako
dva prvky, ktoré sa navzájom doplňajú a pod-
porujú a ktoré by v případe vzájomného odlú-
čenia — i keď sa uplatňuji! zdanlivo nezávisle
— boli viac alebo menej ochudobnené, stratili
by na svojej výraznosti, pôsobivosti a zrozumi-
telnosti. Přísný monumentálny klasický archi-
tektonický rozvrh, podávajúci obsah pamätnika
v symbolickej rovině, využívá výtvarné resp. so-
chárske prvky na rozvedenie ústrednej myšlien-
ky v epickej rovině. Realistickou formou podané
sochárske dielo, podfarbené často gestom plným

pátosu, konkretizuje základní! tému celku, za-
raduje ju do širších súvislostí.
Areály památníkov-cintorínov raného povoj-
nového obdobia sú situované ako dominantný,
ovládájúci prvok svojho širšieho okolia, z ktorého
sa však jednoznačné vyčleňuji! a voči ktorému
sa čiastočne uzatvárajú. Tento uzavretý priestor
vedie návštěvníka sledom vopred stanovených
zorných uhlov, skýtajúcich pohfady na jednotli-
vé prvky ensemblů a smerujúcich k ústrednému
bodu celku. Vytvárajú zvláštnu atmosféru pátosu
velkých hrdinských činov a ťažkých obětí, kte-
rými bola vykúpená naša súčasnosť. Ako pří-
klady památných cintorínov utváraných v tomto
duchu možno uviesť cintoríny padlých vo Svid-
níku, na Dukle, vo Zvolene, v Liptovskom Mi-
kuláši, v Priekope a ďalšie.