DOI Artikel:
Gazdík, Igor: Moderná slovenská kresba: (poznámky k rokom 1945-1980)
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0156
44
konštatovať, sa formuj ú a dozrievajú póvodné
kresliarske stimuly.
Na vstupnom piedestále povojnovej tvorby
stojí oprávněně kokoschkovská kresba Město
z roku 1945. Hned’ v dalších variantoch přepisu
městských vedút vidno, že Chmelovo město nie
je zvizuálnením jeho artefaktov. Možno dokon-
ca tvrdit, že je přebásněním skutočnosti, meta-
forou, nadvázujúcou na rané chmúrne mestá.
Nie je takto vzdialené ani počiatočným kontak-
tem s poéziou (Reiselom, Smrekom, Žárym),
No na druhéj straně Chmel v expresívnom prú-
dení linii, potláčajúcich čitatefnosť fenoménu
města, speje skór k tušenému vnútornému or-
ganizmu, výrazu duchovnej sily města. V tomto
momente spočívá aj jeho rozchod s nazeraním
na město v predchádzajúcom vývine umenia
(azda až na niektoré pražské pohl’ady B. Hoff-
städtera).
Po pobyte v Paříži (1947) vystupňovanie
vnútorného napätia vrcholí. Z reality zostane už
len niekolko načrtnutých linii a objemov, a len
kde-tu sa ozve rytmizujúca kontúra, ktorá pred-
tým tlmila výbušný celok pevnějším obrysom.
Z čierneho pozadia vyrastie už len niekol’ko před-
mětných rezidui, oživených diagonálami, pre-
tínajúcimi sieť vertikál a horizontál. „Poézia“
civilistických krajin uzatvára potom toto plod-
né obdobie Chmelovej kresby. Systematickejšia
kresbová činnost sice neutichá, ale takmer na
desaťročie sa upokojí v impresívnych krajinách,
aby opät po roku 1959 pribudlo syntetizovanie
kresby z rokov 1948—1949 s novými znakový-
mi modifikáciami ikonu a symbolu.
V celkom odlišných výrazových a významo-
vých reláciách ako v zdóraznení expresívnych
momentov (Chmel, Novák), expresie s racionál-
nou kontrolou (V. Hložník, F. Hložník) alebo
skladobnej zákonitosti a tvarovej věcnosti (Zme-
ták) vyrastie kresliarske dielo trojice umelcov,
bez ktorých by bol obraz kresliarov generácie
neúplný —- Ervína Semiana, Oresta Dubaya a
Jozef a Šturdíka, nachádzajúcich oporu viac vo
svete citu, lyriky, sna a poetického prehodno-
tenia zmyslových dát. Ich kresba nevstúpi na
cestu expresívnych demodelácií a dramatických
výbuchov, ani na cestu dokladnéjšej racionál-
nej korekcie. Semian preukáže najcitelnejší sú-
vis s nadrealistami a zo všetkých umelcov sa
v štyridsiatych rokoch najviac přiblíží želaným
„splynutiam“ medzi poéziou a výtvarným umě-
ním. V neskoršom vývine možno hovořit o ko-
relácii poetiky konkrétnej předlohy a lyriky
kresliarskeho vyjadrenia najmä pri diele Joze-
fa Šturdíka.
Ervín Semian, tento básnivý duch, pokračuje
najviac v tradicii galandovskej lyriky (nie však
formovými prostriedkami). Podiel lyrického na-
dobudne viacvýznamové zafarbenie najmä v mo-
tívoch žien a dvojíc milencov, plných něhy
a porozumenia (kresby zo skicára)17. V ďalšom
vývine však predchádzajúcu radost a erotickú
silu vzájomných vzťahov muža a ženy vytlačia
osamělé ženy v kaviarni a bezradnost milen-
cov.
Metafory smútku a beznádeje majú kořene
nielen vo vnútri citlivého subjektu, ale aj v cel-
kové j atmosféře utrpenia vojnových rokov.
V kresbách perom (Jeseň, Kamenná rieka, 1944)
vzpínajúce sa koně v opustenej krajině s pa-
hýlmi mrtvých stromov a osamělé postavy žien
nie sú vzdialené dobovej literárnej symbolike.
Objavia sa žialiaci a tonúci. Postavy milencov
sa dostávajú do bezvýchodiskových situácií, pri-
pomínajúcich preislerovskú osudovost alebo
munchovskú drámu v nemom dialogu muža
a ženy. Pribudnú aj munchovské a preislerovské
motivy (Žiarlivosť, Noc pri jazere).
Velkoryso písaná línia, viac ako pripomína-
júca len číře poznanie Matissa, sa rozochveje
v období po študijnej ceste do Paríža (1946).
Zaujímavé sú však predovšetkým nefigurativ-
ně Kompozície a Tvary z roku 1947, ktoré mož-
no orientačně zařadit do blízkosti lyrickej ab-
strakcie, vo vývine výtvarného umenia tých
rokov ojedinělé.
V rokoch 1948—1953 dlhá choroba Semia-
novi znemožní systematickejšiu kresliarsku prá-
čů, ku ktorej sa opät dostane až v polovici pät-
desiatych rokov, a v nadväznosti na Kompozí-
cie až roku 1960 (Pohyb a i.).
Intermezzo Dubayovej kresby štyridsiatych
rokov, nie vzdialené Semianovi, zahrnie predo-
všetkým degasovské pastely a kresby vo vos-
koch (1944—1946). Tu je aj příbuznost so Se-
mianom najzretelnejšia (Let vtákov nad hora-
konštatovať, sa formuj ú a dozrievajú póvodné
kresliarske stimuly.
Na vstupnom piedestále povojnovej tvorby
stojí oprávněně kokoschkovská kresba Město
z roku 1945. Hned’ v dalších variantoch přepisu
městských vedút vidno, že Chmelovo město nie
je zvizuálnením jeho artefaktov. Možno dokon-
ca tvrdit, že je přebásněním skutočnosti, meta-
forou, nadvázujúcou na rané chmúrne mestá.
Nie je takto vzdialené ani počiatočným kontak-
tem s poéziou (Reiselom, Smrekom, Žárym),
No na druhéj straně Chmel v expresívnom prú-
dení linii, potláčajúcich čitatefnosť fenoménu
města, speje skór k tušenému vnútornému or-
ganizmu, výrazu duchovnej sily města. V tomto
momente spočívá aj jeho rozchod s nazeraním
na město v predchádzajúcom vývine umenia
(azda až na niektoré pražské pohl’ady B. Hoff-
städtera).
Po pobyte v Paříži (1947) vystupňovanie
vnútorného napätia vrcholí. Z reality zostane už
len niekolko načrtnutých linii a objemov, a len
kde-tu sa ozve rytmizujúca kontúra, ktorá pred-
tým tlmila výbušný celok pevnějším obrysom.
Z čierneho pozadia vyrastie už len niekol’ko před-
mětných rezidui, oživených diagonálami, pre-
tínajúcimi sieť vertikál a horizontál. „Poézia“
civilistických krajin uzatvára potom toto plod-
né obdobie Chmelovej kresby. Systematickejšia
kresbová činnost sice neutichá, ale takmer na
desaťročie sa upokojí v impresívnych krajinách,
aby opät po roku 1959 pribudlo syntetizovanie
kresby z rokov 1948—1949 s novými znakový-
mi modifikáciami ikonu a symbolu.
V celkom odlišných výrazových a významo-
vých reláciách ako v zdóraznení expresívnych
momentov (Chmel, Novák), expresie s racionál-
nou kontrolou (V. Hložník, F. Hložník) alebo
skladobnej zákonitosti a tvarovej věcnosti (Zme-
ták) vyrastie kresliarske dielo trojice umelcov,
bez ktorých by bol obraz kresliarov generácie
neúplný —- Ervína Semiana, Oresta Dubaya a
Jozef a Šturdíka, nachádzajúcich oporu viac vo
svete citu, lyriky, sna a poetického prehodno-
tenia zmyslových dát. Ich kresba nevstúpi na
cestu expresívnych demodelácií a dramatických
výbuchov, ani na cestu dokladnéjšej racionál-
nej korekcie. Semian preukáže najcitelnejší sú-
vis s nadrealistami a zo všetkých umelcov sa
v štyridsiatych rokoch najviac přiblíží želaným
„splynutiam“ medzi poéziou a výtvarným umě-
ním. V neskoršom vývine možno hovořit o ko-
relácii poetiky konkrétnej předlohy a lyriky
kresliarskeho vyjadrenia najmä pri diele Joze-
fa Šturdíka.
Ervín Semian, tento básnivý duch, pokračuje
najviac v tradicii galandovskej lyriky (nie však
formovými prostriedkami). Podiel lyrického na-
dobudne viacvýznamové zafarbenie najmä v mo-
tívoch žien a dvojíc milencov, plných něhy
a porozumenia (kresby zo skicára)17. V ďalšom
vývine však predchádzajúcu radost a erotickú
silu vzájomných vzťahov muža a ženy vytlačia
osamělé ženy v kaviarni a bezradnost milen-
cov.
Metafory smútku a beznádeje majú kořene
nielen vo vnútri citlivého subjektu, ale aj v cel-
kové j atmosféře utrpenia vojnových rokov.
V kresbách perom (Jeseň, Kamenná rieka, 1944)
vzpínajúce sa koně v opustenej krajině s pa-
hýlmi mrtvých stromov a osamělé postavy žien
nie sú vzdialené dobovej literárnej symbolike.
Objavia sa žialiaci a tonúci. Postavy milencov
sa dostávajú do bezvýchodiskových situácií, pri-
pomínajúcich preislerovskú osudovost alebo
munchovskú drámu v nemom dialogu muža
a ženy. Pribudnú aj munchovské a preislerovské
motivy (Žiarlivosť, Noc pri jazere).
Velkoryso písaná línia, viac ako pripomína-
júca len číře poznanie Matissa, sa rozochveje
v období po študijnej ceste do Paríža (1946).
Zaujímavé sú však predovšetkým nefigurativ-
ně Kompozície a Tvary z roku 1947, ktoré mož-
no orientačně zařadit do blízkosti lyrickej ab-
strakcie, vo vývine výtvarného umenia tých
rokov ojedinělé.
V rokoch 1948—1953 dlhá choroba Semia-
novi znemožní systematickejšiu kresliarsku prá-
čů, ku ktorej sa opät dostane až v polovici pät-
desiatych rokov, a v nadväznosti na Kompozí-
cie až roku 1960 (Pohyb a i.).
Intermezzo Dubayovej kresby štyridsiatych
rokov, nie vzdialené Semianovi, zahrnie predo-
všetkým degasovské pastely a kresby vo vos-
koch (1944—1946). Tu je aj příbuznost so Se-
mianom najzretelnejšia (Let vtákov nad hora-