Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

50


14. Milan Laluha: V poli, kresba ceruzou, 1966. Z ar-
chívu autora.

hej světověj vojny v polarizácii kresbových prí-
nosov po roku 1945. V rozpäti kresby od hïa-
dania geometrickej pevnosti k zákonitosti sklad-
by tvaru sa opät věnuj e dósledná pozornost fi-
gúre. Znovuobjavenie disciplíny tvorby je potom
logickým dósledkom potláčania tradičnejšieho
chápania reality. Mladí umělci proklamujú po-
třebu postihovat novů skutočnosť Madaním no-
vého vyjadrenia. „Sme za umenie pevných
a prostých tvarov, aké si vynucuje civilné pro-
stredie dneška . . .“,22 vyznávajú sami, nie ná-
hodou sa hlásiac právě k odkazu Mikuláša Ga-
landu. Pri posudzovaní výtvarných východísk,
pretože pre posúdenie kvality a hodnoty vývi-
nových prínosov je vždy rozhodujúce výtvarné
hJ’adisko, vidno, že vývin smeruje od Galandu
a Fullu jasné k Zmetákovi a ním sprostredko-
vane — opät jasné — ku Galandovcom.
Medzi nimi je niekolko výrazných kresliar-

skych zj.avov, vlastně po kresliarskej generácii
druhej světověj vojny po druhý raz v dějinách
slovenskej kresby v obdobnom zoskupení a roz-
päti, kde kresba bude udávat smerodajné tónové
hlbky. Napriek spoločným začiatkom a prokla-
máciám to, čo stálo pri kolíske ich malby a kres-
by, postupné sa bohato diferencuje individuál-
nymi postojmi k réalité světa i umenia.
Po Ernestovi Zmetákovi sa vari najvýraznej-
ším kresliarom stává právě Milan Laluha. Nie
je vylúčené, že po van goghovskom očarení zmy-
sel pre skladobnosť pevných tvarov (ktorá cha-
rakterizovala vačšinu umelcov na prvých dvoch
skupinových výstavách v rokoch 1957 a 1959)
získává poučením u Ernesta Zmetáka. Napokon,
v roku 1955 spoločne so Zmetákom kreslí a ma-
luje v Mičinej. Tu je aj vplyv staršieho umelca
priamo vystopovatelný a doložitelný. V sérii mo-
randiovských zátiší a čiastočne i legérovských
aktov a štúdií prírody (nechcem sa teraz dostá-
vat do polemiky v súvise s kubo-futuristickým
obdobím Kazimíra Maleviča) sa už dostávajú
k slovu vo svojom základe robustné, no v plynu-
losti definovania objemov lahúčko odstupňované
šrafúry kontúry. Rytmus ich vzájomného splý-
vania je súčasťou vyjadrenia, ktoré v sebe vlast-
ně zahrnie dve reality: realitu prírody a realitu
vytvořeného laluhovského světa geometrizácie
faktických prvkov. Tento proces sa logicky fi-
xuje vo všetkých motívoch — po zátišiach naj-
ma v aktoch, figúrach v krajině a autoportrétech
(kde je aj súvis so Zmetákom — ikonograficky
i ikonologicky — najcitelnejší).
Robustný výraz v geometrizácii pevných fo-
riem prírody, definovaných širokou kontúrou so
stupnicou šrafúr, je prejavom korigovania emo-
cionálnosti disciplinovaným úsilím o vyjadrenie.
Po Zmetákovi je takto Laluha jeden z tých kres-
liarov, ktorých vklad do racionálnych úsilí mo-
derne] slovenskej kresby zaznie najčistejšími
tónmi.23
Súvislosti so Zmetákom prezrádza vo svojich
počiatkoch aj kresba Andreja Barčíka (kresby
perom a zátišia z rokov 1955—1958). Z iných
prameňov bude vyvierať dielo Vladimíra Kom-
pánka. Popři sochárskych kresbách a prekrásne
čisto písaných, takmer galandovských postavách
žien (1958—1960) vstúpi do jeho výrazu hravost,