51
15. Ferdinand Hložník: Postavy, kresba perom tušom,
1965. Foto P. Breier.
16. Milan Paštéka: Priestorová variácia, lavírovaná
kresba perom tušom, 1967. Foto P. Breier.
rytmus aleatoriky čiar a znakovosť realitných
percepcií.
Východiskovým motívom Galandovcov bola
1’udská postava. Na nej verifikovali výdobytky
uměleckého poznávania skutočnosti. Nie inak je
tomu aj v kresbe Milana Paštéku alebo Rudolfa
Krivoša. Paštékove východiská sa však javia
v inom svetle ako, povedzme, Laluhove, Barčí-
kove alebo Kompánkove. V jeho expresívnej
kresbe sa prejaví viac zo subjektívnosti výpo-
vede, inklinuj úcej skór k Majerníkovi a aj Fer-
dinandovi Hložníkovi tých rokov, ako k Fullo-
vi alebo Zmetákovi. Už Jazdci (1960) a Figury
(1963), pérovky staticky situovaných postáv, ho
Posúvajú inam. Pevný sumárny tvar sa nepri-
hovára len rečou drsnej čiary a objemov, ale aj
hlbkou svojho výrazu. Za vizualizovanou rovinou
1’udských más a deformovaných objemov (najmä
vo figúrach rokov 1963—1967) sa rozohrávajú
dialogy vzájomných střetaní a vzťahov člověka
k člověku. Tomuto stretaniu nechýba však dávka
paštékovskej ironie. Expresívna sila tvarov je
tlmená ich skrytými pôvabmi a zlahčená úsmev-
nosťou.24 Tu niekde vyrástli i Znamenití a Pries-
torové variácie. Variácie figúr a priestorov. Muža
a ženy. Aby niekde medzi nimi, za rečou 1’ud-
ských útvarov sa odohrávalo poetickejšie dějstvo
dneška. Jedno zo zastavení. V priestore, ktorý
napokon pohltí všetko. Preto aj symbolický pro-
tiklad člověka tvoří ohraničený či neohraničený,
no bližšie nedefinovatelný priestor (bytia).25
Expresívnosť výrazu v Paštékovom obraze
15. Ferdinand Hložník: Postavy, kresba perom tušom,
1965. Foto P. Breier.
16. Milan Paštéka: Priestorová variácia, lavírovaná
kresba perom tušom, 1967. Foto P. Breier.
rytmus aleatoriky čiar a znakovosť realitných
percepcií.
Východiskovým motívom Galandovcov bola
1’udská postava. Na nej verifikovali výdobytky
uměleckého poznávania skutočnosti. Nie inak je
tomu aj v kresbe Milana Paštéku alebo Rudolfa
Krivoša. Paštékove východiská sa však javia
v inom svetle ako, povedzme, Laluhove, Barčí-
kove alebo Kompánkove. V jeho expresívnej
kresbe sa prejaví viac zo subjektívnosti výpo-
vede, inklinuj úcej skór k Majerníkovi a aj Fer-
dinandovi Hložníkovi tých rokov, ako k Fullo-
vi alebo Zmetákovi. Už Jazdci (1960) a Figury
(1963), pérovky staticky situovaných postáv, ho
Posúvajú inam. Pevný sumárny tvar sa nepri-
hovára len rečou drsnej čiary a objemov, ale aj
hlbkou svojho výrazu. Za vizualizovanou rovinou
1’udských más a deformovaných objemov (najmä
vo figúrach rokov 1963—1967) sa rozohrávajú
dialogy vzájomných střetaní a vzťahov člověka
k člověku. Tomuto stretaniu nechýba však dávka
paštékovskej ironie. Expresívna sila tvarov je
tlmená ich skrytými pôvabmi a zlahčená úsmev-
nosťou.24 Tu niekde vyrástli i Znamenití a Pries-
torové variácie. Variácie figúr a priestorov. Muža
a ženy. Aby niekde medzi nimi, za rečou 1’ud-
ských útvarov sa odohrávalo poetickejšie dějstvo
dneška. Jedno zo zastavení. V priestore, ktorý
napokon pohltí všetko. Preto aj symbolický pro-
tiklad člověka tvoří ohraničený či neohraničený,
no bližšie nedefinovatelný priestor (bytia).25
Expresívnosť výrazu v Paštékovom obraze