49


13. Ernest Zmeták: Subiaco I, kresba perom tušom,
1966. Boto F. Hideg.

v krajině videnej prevažne z nadhl’adu. Napätie
objemov vzniká právě ich rytmickým obmieňa-
ním, tam, kde siaha po architektúre (například
Subiaco, 1966), alebo kompaktným viazaním kra-
jiny, ktorú sa snaží pretlmočiť v súzvuku s ňou
samou, tam, kde prudkým slnečným zdrojom
stráca detailnost a získává kompozičně napätie
v jej sumarizovaní a skladobnosti.
V rešpektovaní pevného tvaru, konštrukčnej
zákonitosti a dóslednej disciplíny sa Zmetákova
kresba stala médiom maximálneho zracionálne-
nia procesu tvorby v rámci slovenskéj kresby
vôbec. V užšom situovaní do vývinového radu
rozviedol takto líniu, naznačenu, konštrukčnými
prvkami Fullovho diela. Je tu ale aj odkaz Kon-
stantina Bauera, ktorého krajiny z okolia Košic,
definované jasnou a pevnou formou, anticipovali
z domácích zdrojov cestu Zmetákovi azda jas-
nejšie ako konštrukčná a lineárna kompozičná
logika Fullova.
Ernest Zmeták neobohatil len Madame umel-
cov generácie, do ktorej bývá zaradovaný, ale
ukázal nové obzory kresby aj mladým umelcom,
najmä prácami před rokom 1958, teda z Rabče,
Mičinej a Červeného Kameňa. Aj v tomto spo-
čívá jeho význam vo vývine slovenskej kresby
druhej polovice 20. storočia.

práce z Červeného Kameňa, do ktorých sem-
tam vnikne opät kubizujúca mriežková šrafúra.
O disciplíně tvořivého procesu v Madam obra-
zu mestskej veduty hovoria zasa (najmä uhlové
kresby) z Košic (1954). Možno povedať, že v ob-
dobí rokov 1951—1960 Zmetákovo kresliarske
Madame plné dozrelo a ďalšie práce ( z pobytov
na Oravě, v Košiciach a i.) sú už len neúnavhým
obohacováním jednoznačné stanovehého tvořivé-
ho programu.20
Neodmyslitelná súčast celku kresliarskej tvor-
by, súčasť, ktorá je akýmsi pendantom slovenskej
krajiny, tvoria početné kresby z talianskych
ciest (v rokoch 1962, 1965, 1966, 1969, 1974
a 1977). Talianska krajina a mestá poskytli Zme-
tákovi nové podněty a možnosti variovania vý-
tvarnej řeči. Tak ako v malbě, aj v kresbe ho
zaujímala hra rytmov architektúr a prírodných
scenérií, rozvedených pod vysokým horizontom,

IV
Kresba prvej polovice päfdesiatych rokov je
viditelným návratom k impresívnym hodnotám
v rozpäti od zmyslovo sprostredkovanej iluzív-
nosti až k dóslednej šie realistickým formám vy-
jadrenia. Nadobúda celkom iné polohy, funkcie
a motivácie, aké mala kresba predchádzajúceho
obdobia vo svojej druhovéj rozvetvenosti. Kresba
ako samostatný výtvarný přejav stráca takmer
svoje vývinové opodstatnenie (azda až na vý-
nimky akými sú Ernest Zmeták alebo Lubomír
Kellenberger) a aj z výstavných siení ju vytlačili
váčšmi skice, náčrty a štúdie.21
O dóslednej šej obnově a novom chápaní kres-
by ako samostatného výtvarného prejavu možno
hovořit vlastně až od rokov 1957—1958, kedy
záujem o ňu vzrastá za situácie a z pohnútok,
nie vzdialených snahám maliarov generácie dru-