53

Tieto sú dané potom predovšetkým významo-
vosťou výpovede o realite. Už na svojej druhej
samostatnej výstave v Bratislavě Jankovič vy-
stavuje popři plastikách i množstvo kresieb, kto-
ré sú sice súčasťou sochárskeho hladania, no
zároveň svojimi kvalitami, hypertrofiou 1’udských
postáv a odkrytím člověka v jeho fyzickéj křeh-
kosti {Pády, 1965—1966) sú aj volnými a, ne-
zdráhajme sa povedať, velkolepými kresliarsky-
mi úvahami. Nie je takto náhoda, že po pro-
jektech a kresbách architektúr sa k obrazu člo-
věka Jankovič v posledných rokoch znovu vra-
cia.
Akýmsi nepriamym vývinovým antipódom
výrazovej expresivity Paštéku, Jankoviča alebo
F. Hložníka je lyrickejšie laděná (no nie neex-
presívna) kresba Rudolfa Filu. V rokoch 1961—
1966 v takmer šímovských reminiscenciách na
prírodu, v prisúdení novej úlohy čiare a lavíro-
vaným stopovým prvkom reality, dospeje Fila
na pomedzie osobitého štýlu lyrickej abstrakcie.
Vedno s prácami tohoto rodu už kresby ceruzou
(z roku 1969) anticipujú neskorší Filov princip
dialógov s uměním a interpreteácií. Rudolf Fila
vedie tieto dialogy v mal’be i v kresbe (či pre-
kresbe), ktoré formou doslovných alebo trans-
portovaných citácií nadobúdajú rysy novej pred-
metovostianovej významovosti znakových funk-
cií vo vztahu k objektu, pričom termín diela
je už jeho možnou výpoveďou. Reálie novej kon-
krétnosti v sprítomňovaní uměleckých diel (Ca-
ravaggia, Franza von Stucka a i.) sú potom va-
riáciami znovuskonkrétnenia reality diela. V
týchto aspektoch, predovšetkým v momentech
citovania, udává Fila stimuly i dalším umelcom
(D. Fischerovi a i.).
Chcel by som však, to už v inej súvislosti,
spomenúť aj Etudy Mariana Cunderlíka a civi-
listické východiska v pretlmočení fenoménu měs-
ta v kresbe Alojza Klímu, ktorý sa cez akcen-
tovanie čisto konstruktivných a geometrických
momentov přepracuje až k póvabným diagoná-
lám križovatiek (prvé sú z rokov 1967—1969),
stojacích na hranici predmetovosti a abstraho-
vanosti.
Kresba umelcov vystavujúcich od roku 1957
vyplnila vlastně stratené ohnivko reťaze medzi
nimi a kresbou druhej polovice štyridsiatych ro-


lí). Rudolf Fila: Stomorská! kresba ceruzou, 1969. Foto
F. Hideg.


20. Rudolf Fila: „A“ gvaš, 1981. Foto R. Fila.

kov. K úsiliam umelcov staršej generácie,
ktorých kresba relativné dozrela, vstúpilo do ob-
lasti modernej slovenskej kresby viacero vý-
tvarníkov, ktorí vedno s ostatnými spoluvytvá-
rajú obraz kresby šesťdesiatych a začiatku
sedemdesiatych rokov. V nadviazaní na úsilia
maliarov generácie druhej světověj vojny, naj-
mä Ernesta Zmetáka, dozrela kresba Milana La-
luhu alebo Andrejů Barčíka. Pribudla hravost
Vladimíra Kompánka. Základné obrysy sloven-
skej kresby, rámcované dovtedy vlastně len tro-
m.i výraznějšími polohami — expresívnou, ra-
cionálnou a impresívno-lyrickou, obohacujú sa