DOI Artikel:
Gazdík, Igor: Moderná slovenská kresba: (poznámky k rokom 1945-1980)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0169
57
V
Slovenská kresba 20. storočia si dnes už opráv-
něně nárokuje materiálovo i teoreticky podlo-
žený celkový výskům. V jej klasifikácii podlá
funkcií nastáva vo vývine kresby štyridsiatych
rokov nebývalé vystupňovanie úlohy kresby ako
samostatného výtvarného prejavu. V predchá-
dzajúcom vývine sa s takýmto rozozvučaním
kresby střetneme len u niekofkých výraznějších
kresliarskych individualit. Ťažisko kresliarskeho
napredovania spočívalo skór v novom přehodno-
covaní výdobytkov postimpresionistického ume-
nia, a změny, ku ktorým připadne dochádzalo,
odrazili sa viac v oblasti námetovej ako výra-
zovej. Polarita nového vyjadrenia vo formovaní
kresliarskych špecifík sa musela nevyhnutné od-
razit aj v jej imanentných vázbách — do po-
predia sa dostanú otázky expresívneho výrazu
na jednej a racionálněj korekcie na druhéj stra-
ně. V dovtedajšom vývine slovenskej kresby sa
viac dôverovalo zmyslom a umeniu bolo cudzie
hladanie pevného tvaru a konštrukčných či geo-
metrických zákonitostí kompozície. Silnejšie sa
prejavili len v disciplinovanosti linie a pevného
tvaru u Mikuláša Galandu a vo zvažovaní kon-
štrukčných momentov lineárnej osnovy u Eu-
dovíta Fullu. Pri posudzovaní expresívnych vý-
chodísk je to vo svojom nadviazaní na nemecký
expresionizmus predovšetkým kresba Kolomana
Sokola, a na francúzsku a španielsku sociálně
angažovanú tvorbu zasa kresba Cypriána Ma-
jerníka. S radikalizmom kresby ako samostat-
ného výtvarného prejavu prichádzajú v štyrid-
siatych rokoch až niektorí maliari generácie
druhéj světověj vojny (Vincent Hložník, Ernest
Zmeták, Viliam Chmel, Ján Novák, Ervín Se-
mian, alebo Jozef Šturdík). Diferencovanost tvo-
řivých programov ich potom výrazné odlišuje
od predchádzajúcich vývinových vrstiev, nie
však natofko od úsilí Fullu a Galandu, Sokola
a Majerníka alebo Matějku a Neváná. V tomto
zmysle sa aj kresba bude diferencovat podlá po-
vahy do štyroch ústredných okruhov:
1. kresba ako expresia vypovedaného (v polari-
tě intuitivnosti, spontánnosti a dramatickosti :
V. a F. Hložník — Chmel, Novák)
2. kresba medzi expresívnym napátím a racio-
nálnou konštrukciou (v polaritě disciplinova-
nia póvodných expresívnych východísk: V.
Hložník)
3. kresba ako racionálna konštrukcia reality
(v polaritě věcnosti, stálosti a disciplíny: Zme-
ták)
4. kresba ako emocionálně pochopenie a výklad
reality (v polaritě zmyslovosti, lyrickosti
a intimnosti: Semian, Dubay ·— Šturdík)
Zásadný přínos kresliarov tejto generácie po
roku 1945 je v uplatnění syntetických momen-
tov kresby, v racionalizačnom úsilí a disciplíně,
a napokon v určitosti pevného objemu, defino-
vaného líniou. Tu je najdóslednejší Ernest Zme-
ták, ktorého kresba vychádza priamo z kon-
štrukčnej osnovy a geometrického jadra objemu,
pričom disciplinovanosť a strohá logika pevných
tvarov je u něho dotiahnutá najďalej. V tomto
udal aj stimuly kresbe mladších umelcov (najma
Laluhu a Barčíka).
Odkazy expresiou nabitej kresby Jána Nová-
ka alebo Viliama Chrněla a pevných tvarov Er-
nesta Zmetáka alebo Vincenta Hložníka nezo-
stali, prirodzene, bez ohlasu. Na ich program
v rokoch 1957—1958 bezprostredne nadviažu —
i v znovuakcentovaní kresby ako samostatného
prejavu — další umělci. Z nich medzi najvýraz-
nejších kresliarov budú patřit Milan Laluha
a Milan Paštéka. Laluhova kresba v pevnosti
geometrického tvaru odvodeného z prírody a je-
ho rytmizovania šrafovanou kontúrou, Paštékova
zasa v šírke a závažnosti expresívnych hodnot
obrazu člověka. V takýchto sémantických funk-
ciách výpovede sa s Paštékom střetájú Jozef Jan-
kovič a Ferdinand Hložník. Každý z ich príspev-
kov umožňuje potom modelovat aj na základe
výrazových vlastností kresby.
V období od šesťdesiatych rokov nastávajú vý-
raznejšie změny kresbových funkcií a motivácií.
Pribudnú variácie v podstatě novofiguratívne
(Julián Filo), interpretačně (Rudolf Fila), alebo
relácie rozpätia kresby od konštruktívnosti ku
konceptuálnejšiemu vyjadreniu. To už sa dostá-
váme k problematike súčasnej kresby. V jej
špecifikovaní možno v rámci sledovania jej po-
vahy, foriem a motivácií vytvořit’ niekofko mo-
delových situácií, ktoré ufahčia orientovanie sa
v jej polaritě (v modeloch sa nediferencujú for-
V
Slovenská kresba 20. storočia si dnes už opráv-
něně nárokuje materiálovo i teoreticky podlo-
žený celkový výskům. V jej klasifikácii podlá
funkcií nastáva vo vývine kresby štyridsiatych
rokov nebývalé vystupňovanie úlohy kresby ako
samostatného výtvarného prejavu. V predchá-
dzajúcom vývine sa s takýmto rozozvučaním
kresby střetneme len u niekofkých výraznějších
kresliarskych individualit. Ťažisko kresliarskeho
napredovania spočívalo skór v novom přehodno-
covaní výdobytkov postimpresionistického ume-
nia, a změny, ku ktorým připadne dochádzalo,
odrazili sa viac v oblasti námetovej ako výra-
zovej. Polarita nového vyjadrenia vo formovaní
kresliarskych špecifík sa musela nevyhnutné od-
razit aj v jej imanentných vázbách — do po-
predia sa dostanú otázky expresívneho výrazu
na jednej a racionálněj korekcie na druhéj stra-
ně. V dovtedajšom vývine slovenskej kresby sa
viac dôverovalo zmyslom a umeniu bolo cudzie
hladanie pevného tvaru a konštrukčných či geo-
metrických zákonitostí kompozície. Silnejšie sa
prejavili len v disciplinovanosti linie a pevného
tvaru u Mikuláša Galandu a vo zvažovaní kon-
štrukčných momentov lineárnej osnovy u Eu-
dovíta Fullu. Pri posudzovaní expresívnych vý-
chodísk je to vo svojom nadviazaní na nemecký
expresionizmus predovšetkým kresba Kolomana
Sokola, a na francúzsku a španielsku sociálně
angažovanú tvorbu zasa kresba Cypriána Ma-
jerníka. S radikalizmom kresby ako samostat-
ného výtvarného prejavu prichádzajú v štyrid-
siatych rokoch až niektorí maliari generácie
druhéj světověj vojny (Vincent Hložník, Ernest
Zmeták, Viliam Chmel, Ján Novák, Ervín Se-
mian, alebo Jozef Šturdík). Diferencovanost tvo-
řivých programov ich potom výrazné odlišuje
od predchádzajúcich vývinových vrstiev, nie
však natofko od úsilí Fullu a Galandu, Sokola
a Majerníka alebo Matějku a Neváná. V tomto
zmysle sa aj kresba bude diferencovat podlá po-
vahy do štyroch ústredných okruhov:
1. kresba ako expresia vypovedaného (v polari-
tě intuitivnosti, spontánnosti a dramatickosti :
V. a F. Hložník — Chmel, Novák)
2. kresba medzi expresívnym napátím a racio-
nálnou konštrukciou (v polaritě disciplinova-
nia póvodných expresívnych východísk: V.
Hložník)
3. kresba ako racionálna konštrukcia reality
(v polaritě věcnosti, stálosti a disciplíny: Zme-
ták)
4. kresba ako emocionálně pochopenie a výklad
reality (v polaritě zmyslovosti, lyrickosti
a intimnosti: Semian, Dubay ·— Šturdík)
Zásadný přínos kresliarov tejto generácie po
roku 1945 je v uplatnění syntetických momen-
tov kresby, v racionalizačnom úsilí a disciplíně,
a napokon v určitosti pevného objemu, defino-
vaného líniou. Tu je najdóslednejší Ernest Zme-
ták, ktorého kresba vychádza priamo z kon-
štrukčnej osnovy a geometrického jadra objemu,
pričom disciplinovanosť a strohá logika pevných
tvarov je u něho dotiahnutá najďalej. V tomto
udal aj stimuly kresbe mladších umelcov (najma
Laluhu a Barčíka).
Odkazy expresiou nabitej kresby Jána Nová-
ka alebo Viliama Chrněla a pevných tvarov Er-
nesta Zmetáka alebo Vincenta Hložníka nezo-
stali, prirodzene, bez ohlasu. Na ich program
v rokoch 1957—1958 bezprostredne nadviažu —
i v znovuakcentovaní kresby ako samostatného
prejavu — další umělci. Z nich medzi najvýraz-
nejších kresliarov budú patřit Milan Laluha
a Milan Paštéka. Laluhova kresba v pevnosti
geometrického tvaru odvodeného z prírody a je-
ho rytmizovania šrafovanou kontúrou, Paštékova
zasa v šírke a závažnosti expresívnych hodnot
obrazu člověka. V takýchto sémantických funk-
ciách výpovede sa s Paštékom střetájú Jozef Jan-
kovič a Ferdinand Hložník. Každý z ich príspev-
kov umožňuje potom modelovat aj na základe
výrazových vlastností kresby.
V období od šesťdesiatych rokov nastávajú vý-
raznejšie změny kresbových funkcií a motivácií.
Pribudnú variácie v podstatě novofiguratívne
(Julián Filo), interpretačně (Rudolf Fila), alebo
relácie rozpätia kresby od konštruktívnosti ku
konceptuálnejšiemu vyjadreniu. To už sa dostá-
váme k problematike súčasnej kresby. V jej
špecifikovaní možno v rámci sledovania jej po-
vahy, foriem a motivácií vytvořit’ niekofko mo-
delových situácií, ktoré ufahčia orientovanie sa
v jej polaritě (v modeloch sa nediferencujú for-