DOI Artikel:
Srnenská, Dagmar: Sociálne a expresívne tendencie slovenskej grafiky 1911-1944
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0184
72
Príkladom sociálno-tendenčného prejavu je
litografický cyklus Eugena Krona s námetom
starých Košic (litografia s podtlačou, 1921),
ktorý zobrazuje košíčků perifériu.17 Už Kronové
predchádzajúce grafické listy z rokov 1912—
1920 nesú symptomy tohto sociálno-kritického
smerovania, neskoršie ovplyvneného revolučný-
mi myšlienkami Proletkultu, s ktorými umelec
prišiel do styku počas trvania Maďarskej komú-
ny. Kronovo zobrazenie biedy prostredníctvom
věcných pohl’adov do ulic bolo odrazom všeo-
becného utrpenia za prvej světověj vojny.
V slovenskej grafickej tvorbě nenachádzame
zobrazovanie města ako protipólu krajiny. Měs-
to sa nechápe ako dielo 1’udských rúk, spoločne
vybudovaná „veža“ společenstva, ktorého hukot
a rytmus spája člověka s človekom. Niet tu
oslavnosti, ani identifikovania sa so svojím oko-
lím. Pre našich umelcov sa město stalo miestom
konfliktu člověka s človekom, vykorisťovania,
biedy a rozporu, s tienistými stránkami civili-
zácie (osamělost, alkoholizmus, bary, uličky
lásky). Pre umelca sa kamenné město stává
symbolom škaredosti, neludskosti, miestom utr-
penia i prostředím, kde sa uráža 1’udská dóstoj-
nosť. Druhým spósobom reagovania na konflikt-
ný vzťah k městu móže byť útek k prírode, za-
vrhnutie města a civilizácie. Přístup k prírod-
ným motívom z tohto aspektu je však u nás
netypickou reakciou.
Sociálno-kritický pohfad na město v grafic-
kom diele Mikuláša Galandu ovplyvnili dósled-
ky prvej světověj vojny a mnohé okolnosti sub-
jektivného rázu. V súvislosti s ideovo-tematic-
kým zacielením grafického i maliarskeho diela
sa konštatovalo, že Mikuláš Galanda do sloven-
ského výtvarného umenia „vniesol“ novů tema-
tickú oblasť, problematiku města a vóbec měst-
ského prostredia so širokou námětovou škálou,
ktorú táto nová, predtým nepovšimnutá téma
navodzovala.18 Jedinečnost Mikuláša Galandu
však spočívá v špecifickom poňatí motivu měs-
ta. Ako prvý si dôsledne všímá pôsobenie
městského prostredia na člověka a vplyv tech-
niky a civilizácie. V grafickom cykle Láska
v meste má pre Galandu město emociálne rožne
podoby. Je prekliatím, proti ktorému sa člověk
ešte vždy móže vzbúriť, je vyslovením mnoho-
rakých želaní, ktoré sa možno splnia, je aj re-
zignáciou, bôl’om, zdrojom nepokoja, ktorý ničí,
ale móže byť aj životodárný. Bieda, ale aj strach
Galandovho člověka sa prejavujú nielen v zne-
pokojenou! hfadaní 1’udí, v prázdných uliciach,
kde sa prechádzajú dámičky a prostitútky. Ga-
landovým motívom je hl’adanie tváří, 1’udí pri
pohári alkoholu ako jedinom východisku a zá-
roveň útěku z hrozívej biedy a beznádeje zaj-
trajšieho dňa. V konečnom dósledku je to i Ma-
dame seba samého, stotožnenie sa s osamělým
človekom rútiacim sa do tmavěj noci, či šedi-
vého rána. Galanda jediný postihol beznádej
člověka v meste.
Sociálně aspekty ako bytostný pocit vniesol
Galanda do slovenskej grafickej tvorby ako
prvý. Všetky tieto momenty stotožnil s prostým
človekom svojej doby. Postavu proletára a jeho
život zobrazil už před ním Krón a najmä Bauer;
třeba zdórazniť, že obidvaja z iného aspektu,
hoci expresívne znaky sú všetkým trom spoloč-
né. Krón s proletárom popři revolučných mo-
mentech váčšmi súcití, zdiel’a jeho ťažkú biedu,
Bauer prostredníctvom pracujúceho burcuje,
avšak Galanda žaluje a obžalúva. Tendencie
posledných dvoch umelcov sa syntetizujú v gra-
fickom diele Kolomana Sokola, obohatené na-
viac o zjavné momenty revolty a ironie.
Východiskům Sokolovho výtvarného názoru
bola vzbura proti jestvujúcej ekonomickej
situácii, ale aj proti absurdnosti vtedajšieho
života vóbec. Sokolove grafické listy sú nasta-
veným zrkadlom životu v meste (Večerná ulica,
dřevoryt, 1927), neïudskému predávaniu člově-
ka sebou samým (V cirkuse, Odsúdená, dřevo-
ryty z roku 1930) a meštiackej hlúposti a nená-
sytnosti. Silu výrazu, doraz na emocionálně
prežívanie tienistých stránok města (Na konci
města, dřevoryt, 1931) vkládá Sokol do sugestív-
nej 1’udskej tváře, neraz kriviacej sa do křčo-
vitých grimás. Oproti Galandovmu člověku měs-
ta, ktorý je vtiahnutý medzi jeho múry a váž-
něný pocitmi hatiacimi vymanenie sa z něho,
Sokolov člověk zostáva, žije a trpí na jeho po-
zadí. Je zdanlivo od něho nezávislý, no iba
zdanlivo. Člověk z periférie v Sokolových grafi-
5. Koloman Sokol: Na konci města, dřevoryt, 1931. Fo-
to A. Červená.
Príkladom sociálno-tendenčného prejavu je
litografický cyklus Eugena Krona s námetom
starých Košic (litografia s podtlačou, 1921),
ktorý zobrazuje košíčků perifériu.17 Už Kronové
predchádzajúce grafické listy z rokov 1912—
1920 nesú symptomy tohto sociálno-kritického
smerovania, neskoršie ovplyvneného revolučný-
mi myšlienkami Proletkultu, s ktorými umelec
prišiel do styku počas trvania Maďarskej komú-
ny. Kronovo zobrazenie biedy prostredníctvom
věcných pohl’adov do ulic bolo odrazom všeo-
becného utrpenia za prvej světověj vojny.
V slovenskej grafickej tvorbě nenachádzame
zobrazovanie města ako protipólu krajiny. Měs-
to sa nechápe ako dielo 1’udských rúk, spoločne
vybudovaná „veža“ společenstva, ktorého hukot
a rytmus spája člověka s človekom. Niet tu
oslavnosti, ani identifikovania sa so svojím oko-
lím. Pre našich umelcov sa město stalo miestom
konfliktu člověka s človekom, vykorisťovania,
biedy a rozporu, s tienistými stránkami civili-
zácie (osamělost, alkoholizmus, bary, uličky
lásky). Pre umelca sa kamenné město stává
symbolom škaredosti, neludskosti, miestom utr-
penia i prostředím, kde sa uráža 1’udská dóstoj-
nosť. Druhým spósobom reagovania na konflikt-
ný vzťah k městu móže byť útek k prírode, za-
vrhnutie města a civilizácie. Přístup k prírod-
ným motívom z tohto aspektu je však u nás
netypickou reakciou.
Sociálno-kritický pohfad na město v grafic-
kom diele Mikuláša Galandu ovplyvnili dósled-
ky prvej světověj vojny a mnohé okolnosti sub-
jektivného rázu. V súvislosti s ideovo-tematic-
kým zacielením grafického i maliarskeho diela
sa konštatovalo, že Mikuláš Galanda do sloven-
ského výtvarného umenia „vniesol“ novů tema-
tickú oblasť, problematiku města a vóbec měst-
ského prostredia so širokou námětovou škálou,
ktorú táto nová, predtým nepovšimnutá téma
navodzovala.18 Jedinečnost Mikuláša Galandu
však spočívá v špecifickom poňatí motivu měs-
ta. Ako prvý si dôsledne všímá pôsobenie
městského prostredia na člověka a vplyv tech-
niky a civilizácie. V grafickom cykle Láska
v meste má pre Galandu město emociálne rožne
podoby. Je prekliatím, proti ktorému sa člověk
ešte vždy móže vzbúriť, je vyslovením mnoho-
rakých želaní, ktoré sa možno splnia, je aj re-
zignáciou, bôl’om, zdrojom nepokoja, ktorý ničí,
ale móže byť aj životodárný. Bieda, ale aj strach
Galandovho člověka sa prejavujú nielen v zne-
pokojenou! hfadaní 1’udí, v prázdných uliciach,
kde sa prechádzajú dámičky a prostitútky. Ga-
landovým motívom je hl’adanie tváří, 1’udí pri
pohári alkoholu ako jedinom východisku a zá-
roveň útěku z hrozívej biedy a beznádeje zaj-
trajšieho dňa. V konečnom dósledku je to i Ma-
dame seba samého, stotožnenie sa s osamělým
človekom rútiacim sa do tmavěj noci, či šedi-
vého rána. Galanda jediný postihol beznádej
člověka v meste.
Sociálně aspekty ako bytostný pocit vniesol
Galanda do slovenskej grafickej tvorby ako
prvý. Všetky tieto momenty stotožnil s prostým
človekom svojej doby. Postavu proletára a jeho
život zobrazil už před ním Krón a najmä Bauer;
třeba zdórazniť, že obidvaja z iného aspektu,
hoci expresívne znaky sú všetkým trom spoloč-
né. Krón s proletárom popři revolučných mo-
mentech váčšmi súcití, zdiel’a jeho ťažkú biedu,
Bauer prostredníctvom pracujúceho burcuje,
avšak Galanda žaluje a obžalúva. Tendencie
posledných dvoch umelcov sa syntetizujú v gra-
fickom diele Kolomana Sokola, obohatené na-
viac o zjavné momenty revolty a ironie.
Východiskům Sokolovho výtvarného názoru
bola vzbura proti jestvujúcej ekonomickej
situácii, ale aj proti absurdnosti vtedajšieho
života vóbec. Sokolove grafické listy sú nasta-
veným zrkadlom životu v meste (Večerná ulica,
dřevoryt, 1927), neïudskému predávaniu člově-
ka sebou samým (V cirkuse, Odsúdená, dřevo-
ryty z roku 1930) a meštiackej hlúposti a nená-
sytnosti. Silu výrazu, doraz na emocionálně
prežívanie tienistých stránok města (Na konci
města, dřevoryt, 1931) vkládá Sokol do sugestív-
nej 1’udskej tváře, neraz kriviacej sa do křčo-
vitých grimás. Oproti Galandovmu člověku měs-
ta, ktorý je vtiahnutý medzi jeho múry a váž-
něný pocitmi hatiacimi vymanenie sa z něho,
Sokolov člověk zostáva, žije a trpí na jeho po-
zadí. Je zdanlivo od něho nezávislý, no iba
zdanlivo. Člověk z periférie v Sokolových grafi-
5. Koloman Sokol: Na konci města, dřevoryt, 1931. Fo-
to A. Červená.