DOI Artikel:
Trojanová, Eva: K problematike rozvoja ranej grafickej tvorby Vincenta Hložníka
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0198
86
list, na ktorom možno identifikovat štylistické
prvky příbuzné Sokolovi. V tomto smere, zdá
sa, je výstižnější Vaculíkov názor, ktorý vidí
příbuznost obidvoch umelcov skór v znakoch
osobných než výtvarných.
Dóležitejší než vztah k Sokolovi je v ranom
období Hložníkovej grafickej tvorby jeho vztah
k Picassovi z predvojnového obdobia. Toto Hlož-
níkovo poučenie na Picassovi Matuštík analy-
zuje ako jeho vztah k tradicii paralelný so So-
kolom, pričom u obidvoch zdórazňuje najmä vy-
užíváme fantazijných prvkov. „Tento vztah tiež
vysvětluje, prečo mohol Hložník na základe no-
vých skúseností 1’udských a spoločenských ďalej
rozvíjať niektoré stránky Sokolovej polemiky
so skutočnosťou.. ,“.5 Ak si však uvědomíme,
že Picassov příklad má značný význam aj pre
dalších umelcov tejto generácie, potom uvedená
paralelnosť vztahu Hložnik-Sokol s tradíciou je
snáď jednostranná. Hložníkov vztah k tradicii
je zložitejší, dynamickejší a nemá jednoznačné
vertikálně smerovanie, ako napr. u Sokola. So-
kolov výtvarný názor smeruje plynule od realiz-
mu Švabinského školy cez poučenie expresio-
nizmom (jeho veristickou odnožou) až k Picas-
som ovplyvnenej tvorbě zo štyridsiatych rokov.
Hložníkov vztah k tradicii je stimulovaný vnútor-
nou citovou reagenciou. Preto v doznievaní tvor-
by vojnového obdobia dominujú najprv daumie-
rovské filiácie, vzápátí vystriedané picassovským
expresionizmom, ktorý sa zvnútorňuje a synte-
tizuje v expresívnom výraze noldeovského typu,
až přejde v niektorých listoch ku gauguinov-
skému neoprimitivizmu. V závere grafickej tvor-
by štyridsiatych rokov sa ozve dekorativizmus
blízky výrazu grafiky Μ. A. Bazovského. Tieto
Hložníkove dominantně vztahy k tradicii nevy-
tvárajú stereotypy, ale sú opornými bodmi v zlo-
žitom organizme jeho krystalizujúceho výtvar-
ného prejavu. I keď sa štyridsiate roky zdajú
byť navonok uzavretým obdobím Hložníkovej
tvorby, v jej neskoršom vývine, najmä od konca
paťdesiatych rokov, sa jasné črtajú nadväznosti
na toto rané obdobie.
Keď Hložník vstupoval na začiatku štyridsia-
tych rokov do výtvarného diania, bol hned’ po-
važovaný za vedúci zjav svojej generácie. Jeho
prvé dve samostatné výstavy6 markantně dolo-
žili velkost jeho talentu a situovali ho za oporu
mladej výtvarnej generácie. I z dnešného po-
hl’adu sa zdá, že najvýstižnejšie charakterizoval
tvorbu nastupujúceho umelca K. Vaculík. Od
začiatku vystihol, že na j silné jsou zložkou Hlož-
níkovho výtvarného naturelu je zmysel pre
kresbu a líniu: ,,istá a bezpečná kresba, ktorá
je podkladom jeho výtvarného názoru — to mu
dovoluje volnost v deformácii tvaru“.7 Aj Hlož-
níkovú příbuznost so Sokolom nachádza, ako
sme už spomínali, najmä v „dispozícii ku kreseb-
nému a grafickému prejavu . . Zmysel pre
kresbu a úlohu linie vo výstavbě obrazu však
nie je výsadou Hložníkovou, ale je charakteris-
tický pre váčšinu umelcov nastupujúcej gene-
rácie (Šturdík, Semian, Zmeták, F. Hložník). Je
to jeden z podstatných znakov tejto generácie,
ktoré možno vcelku interpretovat ako reakciu
na úsilia generácie predchádzajúcej.8
Expresívna línia tvaru v Hložníkovej tvorbě
prvej polovice štyridsiatych rokov sa kryštali-
zuje takým spósobom, že Cincík jeho vtedajšie
malby a kresby hodnotí ako „poňaté prenikavo
graficky“.9 Toto výtvarné cítenie dovedie Hlož-
níka napokon od roku 1946 k systematickej práci
v grafických technikách, predovšetkým dřevo-
řeze, ktorý sa čoskoro stane rovnocennou zložkou
jeho maliarskej tvorby. Je to prvé velké obdo-
bie Hložníkovej grafickej tvorby, ktorému sa
doteraz v našej umeleckohistorickej literatúre
nevěnovala primeraná pozornost. Z doterajších
nie početných práč, ktoré sa aspoň čiastkovo
dotýkajú ranej Hložníkovej grafickej tvorby,
najvýstižnejšie analyzuje toto obdobie R. Ma-
tuštík v umelcovej monografii10, v ktorej kori-
guje aj svoje niektoré predchádzajúce názory.11
Táto analýza vychádza najmä z konfrontácie
s paralelnou Hložníkovou maliarskou tvorbou;
menej dôsledne sa venuje vývinovým vertikál-
nym vzťahom v slovenskej grafike a horizon-
tálnym kontaktom s grafickou tvorbou ostatných
generačných druhov, najmä Dubaya a Zmetáka.
Napriek tomu oprávněně kladie významovo
Hložníkovu malbu i grafiku na rovnakú úroveň :
„Obe dozrievajú k vypätej sile expresie, opie-
rajúcej sa o Picassovu predvojnovú tvorbu. Obe
tvoria nové a osobité polohy v slovenskom vý-
tvarnom vývine“.12
list, na ktorom možno identifikovat štylistické
prvky příbuzné Sokolovi. V tomto smere, zdá
sa, je výstižnější Vaculíkov názor, ktorý vidí
příbuznost obidvoch umelcov skór v znakoch
osobných než výtvarných.
Dóležitejší než vztah k Sokolovi je v ranom
období Hložníkovej grafickej tvorby jeho vztah
k Picassovi z predvojnového obdobia. Toto Hlož-
níkovo poučenie na Picassovi Matuštík analy-
zuje ako jeho vztah k tradicii paralelný so So-
kolom, pričom u obidvoch zdórazňuje najmä vy-
užíváme fantazijných prvkov. „Tento vztah tiež
vysvětluje, prečo mohol Hložník na základe no-
vých skúseností 1’udských a spoločenských ďalej
rozvíjať niektoré stránky Sokolovej polemiky
so skutočnosťou.. ,“.5 Ak si však uvědomíme,
že Picassov příklad má značný význam aj pre
dalších umelcov tejto generácie, potom uvedená
paralelnosť vztahu Hložnik-Sokol s tradíciou je
snáď jednostranná. Hložníkov vztah k tradicii
je zložitejší, dynamickejší a nemá jednoznačné
vertikálně smerovanie, ako napr. u Sokola. So-
kolov výtvarný názor smeruje plynule od realiz-
mu Švabinského školy cez poučenie expresio-
nizmom (jeho veristickou odnožou) až k Picas-
som ovplyvnenej tvorbě zo štyridsiatych rokov.
Hložníkov vztah k tradicii je stimulovaný vnútor-
nou citovou reagenciou. Preto v doznievaní tvor-
by vojnového obdobia dominujú najprv daumie-
rovské filiácie, vzápátí vystriedané picassovským
expresionizmom, ktorý sa zvnútorňuje a synte-
tizuje v expresívnom výraze noldeovského typu,
až přejde v niektorých listoch ku gauguinov-
skému neoprimitivizmu. V závere grafickej tvor-
by štyridsiatych rokov sa ozve dekorativizmus
blízky výrazu grafiky Μ. A. Bazovského. Tieto
Hložníkove dominantně vztahy k tradicii nevy-
tvárajú stereotypy, ale sú opornými bodmi v zlo-
žitom organizme jeho krystalizujúceho výtvar-
ného prejavu. I keď sa štyridsiate roky zdajú
byť navonok uzavretým obdobím Hložníkovej
tvorby, v jej neskoršom vývine, najmä od konca
paťdesiatych rokov, sa jasné črtajú nadväznosti
na toto rané obdobie.
Keď Hložník vstupoval na začiatku štyridsia-
tych rokov do výtvarného diania, bol hned’ po-
važovaný za vedúci zjav svojej generácie. Jeho
prvé dve samostatné výstavy6 markantně dolo-
žili velkost jeho talentu a situovali ho za oporu
mladej výtvarnej generácie. I z dnešného po-
hl’adu sa zdá, že najvýstižnejšie charakterizoval
tvorbu nastupujúceho umelca K. Vaculík. Od
začiatku vystihol, že na j silné jsou zložkou Hlož-
níkovho výtvarného naturelu je zmysel pre
kresbu a líniu: ,,istá a bezpečná kresba, ktorá
je podkladom jeho výtvarného názoru — to mu
dovoluje volnost v deformácii tvaru“.7 Aj Hlož-
níkovú příbuznost so Sokolom nachádza, ako
sme už spomínali, najmä v „dispozícii ku kreseb-
nému a grafickému prejavu . . Zmysel pre
kresbu a úlohu linie vo výstavbě obrazu však
nie je výsadou Hložníkovou, ale je charakteris-
tický pre váčšinu umelcov nastupujúcej gene-
rácie (Šturdík, Semian, Zmeták, F. Hložník). Je
to jeden z podstatných znakov tejto generácie,
ktoré možno vcelku interpretovat ako reakciu
na úsilia generácie predchádzajúcej.8
Expresívna línia tvaru v Hložníkovej tvorbě
prvej polovice štyridsiatych rokov sa kryštali-
zuje takým spósobom, že Cincík jeho vtedajšie
malby a kresby hodnotí ako „poňaté prenikavo
graficky“.9 Toto výtvarné cítenie dovedie Hlož-
níka napokon od roku 1946 k systematickej práci
v grafických technikách, predovšetkým dřevo-
řeze, ktorý sa čoskoro stane rovnocennou zložkou
jeho maliarskej tvorby. Je to prvé velké obdo-
bie Hložníkovej grafickej tvorby, ktorému sa
doteraz v našej umeleckohistorickej literatúre
nevěnovala primeraná pozornost. Z doterajších
nie početných práč, ktoré sa aspoň čiastkovo
dotýkajú ranej Hložníkovej grafickej tvorby,
najvýstižnejšie analyzuje toto obdobie R. Ma-
tuštík v umelcovej monografii10, v ktorej kori-
guje aj svoje niektoré predchádzajúce názory.11
Táto analýza vychádza najmä z konfrontácie
s paralelnou Hložníkovou maliarskou tvorbou;
menej dôsledne sa venuje vývinovým vertikál-
nym vzťahom v slovenskej grafike a horizon-
tálnym kontaktom s grafickou tvorbou ostatných
generačných druhov, najmä Dubaya a Zmetáka.
Napriek tomu oprávněně kladie významovo
Hložníkovu malbu i grafiku na rovnakú úroveň :
„Obe dozrievajú k vypätej sile expresie, opie-
rajúcej sa o Picassovu predvojnovú tvorbu. Obe
tvoria nové a osobité polohy v slovenskom vý-
tvarnom vývine“.12