104


5. Vladislav Rostoka : Obálka z edície Labyrint, vyd.
Směna, 1976. Foto V. Rostoka.

kajšie a vnútorné štruktúrotvorné faktory“ sa
majú střetávat, aby hotové dielo spíňalo v pro-
cese příjmu funkčné požiadavky „sociálnej ob-
jednávky“ a prinášalo estetické informácie
z oblasti výtvarnej, tak ako literárnej. Z tohto
zorného uhla musíme posudzovať výtvarnú
stránku knihy ako školitela vkusu a estetické-
ho cítenia.
Je potěšitelné, že o výtvarnom charaktere
súčasnej slovenskej knihy možno hovořit ako
o živo sa rozvíjajúcom s bohatými a různorodý-
mi polohami. Toto poznanie je o to vzácnejšie,

že sa slovenská kniha všade prezentovala pro-
stredníctvom úspešnej ilustrátorskej tvorby, bo-
hato zastúpenej i dnes. O vizuálnu kompakt-
nost a vyhranenosť typografickej podoby mu-
sela slovenská kniha dlhšie zápolit so zaužíva-
nými konvenciami vydavatel’stiev a najmá
s nedostatkom kvalifikovaných odborníkov. Za
zakladatelským dielom Ivana Kovačeviča a Du-
šana Šulca bola skutočne dlho autorská a profe-
sionálna prázdnota. Názor, že výtvarnú stránku
literárnej předlohy nemóže spracovať hocikto,
ale že k tomu třeba znalost aj širších zásad
knihotvorného procesu a že jednotlivé kompo-
zičně prvky vizuálnej podoby knihy majú šir-
ší než utilitárny význam, že majú samostatný
a zároveň spoločný život, sa konštituoval vo
všeobecnejšej rovině domácích podmienok tro-
chu dlhšie než bolo žiadúce.
V posledných rokoch však mnohé vydavatel-
stvá podnikli zásadné kroky k zlepšeniu celko-
vej situácie. Venujú váčšiu pozornost výtvarnej
stránke knihy a teda aj tvořívej spolupráci s jej
autormi. Mnohí výtvarníci pravidelné pracujú
pre vydavatelstvá. Snažia sa chápat knižnú
tvorbu nielen ako súčasť svojej aktivity, ale aj
ako rovnocenná disciplínu iným odvetviam
úžitkovej grafiky. Lubomír Krátký, Karol Ros-
mány, Robert Brož, Pavol Blažo, Ján Meisner,
Zoltán Salomon, Vladislav Rostoka, Lubomír
Longauer, Svetozár Mýdlo, Ján Křižík, Ladi-
slav Vančo, Jozef Pernecký a další predstavujú
živý front zaujímavých názorových prejavov a
vzopáťí. Sú zárukou dynamického pohybu v tej-
to oblasti tvorby. Pretože hoci člověk odchádza,
ním napísané zostáva. A my by sme sa mali
snažit, aby to bolo všetko vždy „čitatelné“ i pre
nasledujúce pokolenia. Obojstrannou spoluprá-
cou sa totiž neustále oživujú tradicie výtvar-
ného spracovania přítomnosti, dýchajúcej ži-
votom. Prehodnocujú sa nadobudnuté poznat-
ky. A kniha, rovnako ako každé umělecké dielo,
nemóže vzniknúť bez hlbšieho citového vztahu,
bez premietnutia si istých vývinových súvislostí,
a takisto si nemóže nevšímat narastanie vizuál-
nych a ideových aktivit v dnešnom živote.