Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

49

diť monumentálno-dekoratívne maliarstvo, kniž-
nú a užitu grafiku (obálky a iné návrhy, ktoré
realizoval vo svojich začiatkoch) a napokon plas-
tiku.
Všade vedel a vie byť sám sebou. Dokonca aj
tam, kde (v rokoch mladistvej neskrotnej odva-
hy) siahal po improvizácii, pracujúc ,,na počká-
me", aby ověřoval a bičoval svoje sily, odovzdá-
val nadpriemernú a hložníkovsky pósobivú prá-
čů.
Svojimi nemnohými plastikami, ktoré vznik-
li napospol v období tvořívej pohody za poby-
tu v rodnom Svederníku, dokázal, že vedel byť
dobrým a azda mohol byť aj velkým sochárom.
Cit pre objemný tvar nosil v sebe. Z toho však
ešte nevyplývalo, že ho musela poslúchať aj
ruka tak ako ho poslúchala. Výrazová poloha,
ktorú reprezentuje tucet jeho plastik z druhéj
polovice štyridsiatych rokov, nemá v sloven-
skom sochárstve obdobu. Hložníkov pokus
o plastiku nie je epizoda, ale přínos.

4. Úcta k tradicii a vôl'a k novému
Mladý Hložník začínal ako buřič, ale nie obra-
zoborec.
Vzpieral sa obmedzujúcim hraniciam konven-
cie, pretože chcel dať suverénně prehovoriť
svojmu pocitu tvaru, farby, světla, priestoru,
svojmu poňatiu prírody a ludského dej a, svo-
jim představám, ktoré sa rodili ako spolupút-
nici modernej poézie.
Nikdy však neupadal do ilúzie daktorých, čo
uvěřili, že nimi sa začínajú dějiny nového ume-
nia, alebo že doterajšie umenie historicky odu-
mřelo.
Ak porovnáváme Hložníkovu ambíciu s ,,iko-
noklasickým" hnutím jeho starších i celkom
mladých súčasníkov, ktorí přesunuli ťažisko
svojho pósobenia na celkom nové terény, javí
sa Hložník ako pokračovatel v klasickej tradicii
a zároveň ako novátor veriaci v permanentnú
regeneráciu istých typov výtvarného prejavu.
Je hlboko přesvědčený, že nikdy nezanikne
funkčná opodstatněnost a výtvarná potřebnost

volnej kresby, komorného maliarstva, knižnej
ilustácie, volnej grafiky, monumentálno-deko-
ratívneho umenia, aj keď tu budú s procesom
civilizačnej expanzie vznikat nové výtvarné
špecializácie. Dokonca, keby bol mladší a mal
čas, o daktoré z nich by sa určité pokusil, lebo
aj v nich by bol aktuálnym a možno aj pří-
nosným jeho cit pre mieru, súvislosť a napätie,
jeho zrny sel pre dramaticky velkorysú skla-
dobnosť.
Ako študent a neskór ako začínajúci výtvar-
ník hladal a nachodil vo svojom bližšom a ďal-
šom okolí ,,spriaznené duše" v podobě umělec-
kých osobností, s ktorými mal cosi spoločné
alebo s úsilím ktorých sa duchovné a esteticky
solidarizoval. Cyprián Majerník, František Ti-
chý, Koloman Sokol: každý z nich mu bol čím-
si blízky, aj keď oni sami boli medzi sebou často
hlboko rozdielni. Úlohu vovádzatela do výtvar-
ného života mu spínal Ján Mudroch, inšpirátor
a organizátor jeho prvej bratislavskej výstavy.
V týchto měnách sa nepriamo naznačuje aj
tradícia, ktorá sa stala Hložníkovi drahou: El
Greco, Goya, Daumier, Doré, Degas, Lautrec,
Picasso, Rouault a viacerí další z tejto linie.
Obsah ich diela hovoří o osudovosti, o vypatých,
neraz krajných situáciách, o vášnivom zápase
za ludské šťastie. S tragikou a drámou však
věděli spájať aj satiru a humor, so súcitom že-
ravú iróniu. Vo forme ich tvorby je záměrná
nadsádzka: v kresbe, farbe, svetle, v modelácii
tvaru. Raz sú kaligraficky vznosní, inokedy až
drasticky křčovití.
Ich výraz však nie je len výsledkom uvol-
něného hladačstva. Myslia na myšlienku, dolu-
júc v ludskej představivosti, v možnom mrav-
nom východisku a v historickéj nádeji. Prvok
mesianizmu je v ich diele přítomný aj vtedy,
keď sa zdá, že člověk je navždy odsúdený žiť
v kesóne tragiky a osamělosti.
Právě preto sú Hložníkovi blízki, lebo aj on
cez dramatické a ponuré siahal po nádeji a po
šťastí. Ak sa niektorí 1'udia domnievajú, že exis-
tuje rozpor medzi Hložníkovými ,,smutnými"
či ,,děsivými" obrazmi a úsmevnosťou jeho ilus-
trácií, je to naozaj len na prvý pohlad. Základ-
né věci sú tam i tu spoločné a totožné: spočí-
vajú v úsilí domoct sa pozitívneho posolstva na-