Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

slohovej vrstvy 1. polovice 14. storočia je aj sám tvar
tympanonu, lemovaného subtilnými profilmi vnútor-
ných okrajov ostenia, zbiehajúcimi popři zárubni až
k zemi. Nie je komponovaný na základe rovnostranné-
ho trojuholníka, ale je expresívne převýšený. Jeho dolné
okraje sú navýše predížené plochými príložkami, ktoré
priliehajú k zárubni a podopierajú nadpražie na spósob
konzol.
Spomenutý formálno-štýlový charakter architekto-
nického rámca, vročujúci bratislavský portál přibližné
do 2. štvrtiny 14. storočia, sa dá upřesnit’ do obdobia
okolo přelomu tridsiatych a štyridsiatych, připadne do
štyridsiatych rokov 14. storočia na základe kompaktně
zachovaného, len o póvodnú polychrómiu ochudobne-
ného reliéfu, pokrývajúceho takmer súvislo celé štítové
pole portálu.31 Napriek svojej neveïkej mierke patří
tento reliéf k najpósobivejším a najdokonalejším zacho-
vaným sochárskym dielam 14. storočia na Slovensku
a představuje významovo-výrazové vyvrcholenie ako aj
obsahový stredobod priam slávnostného portálového
celku. Osou symetrickej, vertikálně chápanej figurálnej
kompozície je tu v prísnej frontálnosti podaná skupina
sv. Trojice,32 zobrazená v typologickom variante tzv.
Stolca či Trónu Božej milosti (Tronum gratiae), pre
ktorý sa v staršej stredoeurópskej umeleckohistorickej
literatúre zaužíval nemecký termín Gnadenstuhl; ide
o spojenie trojičného motivu s utrpením ukřižovaného
syna, ktorého v svojom lone pridřža Boh Otec s holubi-
cou Ducha Svátého nad hlavou, sediaci na nebeskom
tróne.33 Kým jeden z ostatných plánovaných portálov
mal byť pravděpodobně v súvislosti s dvojitým zasväte-
ním bratislavského dómu věnovaný oslavě sv. Martina
z Tours,34 na staršom severnom portáli sa málo
vzhl’adom k druhému patrocíniu kostola akiste zdóraz-
niť velebenie Krista ako Salvátora — Spasitefa, ktorý
otvoril cestu do nebeskej věčnosti.
Myšlienka Krista ako vykupitefa hriešneho 1’udstva
na kříži sa tu však rozviedla a obohatila globálnou
ideovou rovinou trojjediného božieho majestátu, resp.
Boha Otca ako povodců či tvorců a zároveň apokalyp-
tického zavřšitefa pozemskej púte fudského pokolenia.
Trojjediný Boh je tu počiatkom i koncom, alfou
a omegou Jánovho Zjavenia33 a súčasne Sudcom
mravnej spósobilosti jednotlivca. Metafyzická, obra-
zom skonkrétnená trojjedinosť božieho principu sa tu
Štítové pole bratislavského portálu s motívom Trónu milosti. Přelom tridsiatych
« štyridsiatych alebo štyridsiate roky 14. storočia. Foto I. Kostrou

uvolňuje určitým dějovým kontextom, do ktorého sa
zapája: základná doktrína kresťanskej vierouky o trojje-
dinom Bohu, ktorú středověká, pohybovo zmeravená
a obřadné okázalá trojčlenná skupina sv. Trojice sama
osebe stelesňuje, sa tu posúva z nadčasovej, dogmatic-
ko-abstraktnej roviny smerom k určitej poludštenej
ilustratívnosti a k náznakom príbehovosti (události),
i keď vcelku ešte převažuje emocionálna zdržanlivosť
a spolu s ňou i značná miera abstraktnej lineárnej
štylizácie zaostrujúcej doslovné i obrazné výrazové
prostři edky.
Formálno-duchovnou kulmináciou celej, takmer zr-
kadlovo symetrickej kompozície — tvoriacej dokonalý,
harmonický uzavretý celok — je monumentálně póso-
biaca figúra Boha Otca v mierne podživotnej velkosti.
Len nebadane je posunutá do predného plánu plytkého
priestoru, mierkovo a významovo však úplné ovládá
výtvarný celok štítového póla. Sedí nepohnuto v stredo-
vej osi tympanonu na nevysokom nebeskom tróne
truhlicového tvaru bez opěradla a jeho postavu takmer
celistvo zahaluje bohato riasené, vertikálně linearizova-
né rúcho, pohlcujúce hmotu tělesného jadra a potlaču-
júceho jeho organické tvary. Chýba tu akýkolvek
náznak kontrapostu či oživujúceho prehnutia telesnej
osi. Horná časť trupu je frontálně vzpriamená, s hrdo
vztýčenou hlavou na vysokom a širokom krku, smerom
nahor sa prudko zužujúcom a naspodku ohraničenom
anatomicky skreslenými náznakmi výrazných klučo-
vých kostí. Vznešená hlava odsadená z pozadia a záro-
veň tondovito orámovaná tanierovitým nimbom je
situovaná v kompozičnom ohnisku hornej časti tympa-
nonu, t. j. v střede rovnostranného trojuholníka, ktorý
by sa dal vpísať do lomeného záklenku. Pretiahnutú
a meravo prísnu tvář s vysokým čelom a ostro řezanými
črtami — s vypuklými mandlovými očami, širokými
nadočnicovými oblúkmi, dlhým rovným nosom a úzký-
mi pootvorenými ústami — lemuj ú zo stráň husté
súmerné pramene mohutných vlasov s hadiacimi sa
kl’ukatkami paralelných linii, zhora zasa krátké pra-
mienky kučier a zdola esovkovito ukončené riasy brady.
Je svedectvom súvekých predstáv o božskom ideále
krásy36 a spolu s ostatnými harmonicky sklbenými
výrazovými prostriedkami formálno-duchovne priam
artistne vycizelovaného celku dodává výjavu ráz nad-
prirodzeného posolstva, božského prísfubu strateného
raja.
Roztiahnuté ruky Boha Otca otvárajú aj jeho plášť,
poskládaný na hrudi okolo spínacej brošne do husto

21