Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

řáděných, subtilných horizontálnych záhybov. Okraje
plášťa pozvolné šikmo klesajú k predlaktiam a pod
rukami sa stáčajú do spátných diagonál, ohraničujú-
cich široké vnútorné, do prítmia ponořené trojúhelníko-
vé plochy plášťového rubu, pokrývajúceho zhora
a znútra rozkročené stehná. Pozdíž kolien a popři trupe
Ukřižovaného medzi nimi sa plášť opáť pretáča na
lícovú stranu a padá z ohnutých kolien v paralelnej
sústave úzkých trubicových záhybov. Ich zl’ava dopra-
va klesajúce kaskády okrajov sa skrúcajú v zdrobne-
ných esovkách a spirálách. Vrchný plášť Boha Otca tak
vytvára prirodzený rámec a zároveň záštitu Kristovho
korpusu, ktorého pozadie tvoří zasa spodný šat — tuni-
ka. Na Božej hrudi opticky rozpolenej horným brvnom
kríža ju členia len subtilné náznaky vertikálnych linií,
ktoré sa v lone za Ukřižovaným menia na sploštené
misovité záhyby. Tunika nadobúda na určitej plastic-
kosti najmä v spodnej časti, kde volné padá spod plášťa
a nadväzuje svojimi husto řáděnými, křehkými trubica-
mi na lineárně multiplikovanú vertikálnu sústavu
vrchného plášťa. Dole spod tuniky vyčnievajú bosé
nohy s organicky vierohodne modelovanými článkami
prstov. Spočívajú na výrazné profilovaných, samostat-
ných masívnych podestách, ktoré sú súčasťou spodnej
časti trónu a presahujú cez ne volné do priestoru.
Frontálně podaný trón ukončuje prečnievajúca horná
doska s výrazným římsovým profilom, a na poprsnici ho
zdobí slepá vertikálna panelácia, ukončená navrchu
oblými trojlistami.
Bez zachovanej polychromie už nevedno, či nezauja-
to a přitom zmierlivo pôsobiaci pohlad Boha Otca mal
kedysi nadvázovať kontakt s návštevníkmi vstupujúci-
mi do kostola a vyzývať ich k súcitu s Ukřižovaným
a k jeho nasledovaniu, alebo či bol skór introvertne
zahlbený do seba a tak ako dnes nepřítomné ponořený
do nekonečných dialbk. Faktom ostává, že myšlienko-
vému rozvedeniu spásonosného Kristovho skutku,
súvisiacemu nielen so salvatoriánskym zasvátením
chrámu, ale aj s novou dobovou náboženskou a aktuali-
zujúcim sa kultom Kristovho těla,37 sú podriadené
všetky formálně a obsahové zložky výjavu. Na korpus
Krista — Salvátora, ktorého oběť Boh Otec akoby
zároveň přijímal i prezentoval či ponúkal, nabádavo
ukazuje adoračným gestom pravý z postranných anjeli-
kov, zadal’ čo zl’ava ho druhý z nich vzývá modlitbou.38
Obaja narúšajú prísnu frontalitu reliéfu, pretože sú
zachytení v trojštvrťovom pohl’ade, diagonálně natoče-
ní k divákovi a zároveň prirodzene vovádzajúci jeho


Adorujúci anjel z právej strany tympanonu bratislavského portálu. Stav před
sňatím novodobých náterov

zrak do centra obrazovej kompozície. Podaní sú v živom
pohybe, i keď bábkovito trhanom, ako právě přiletěli na
pevných, malebne ešte sčasti rozprestretých křidlách zo
stráň k nebeskému trónu. Narážkou na Kristovo
obetovanie a zmřtvychvstanie sú mierkovo zdrobnené,
k miniatúrnemu Ukřižovanému nakloněné zvieracie
figúrky, ktoré pripomínajú dětské hračky vol’ne sa
vznášajúce vo vzduchoprázdně: Pelikán, napájajúci
krvou z vlastnej hrudě svoje mláďatá a levica kriesiaca
svoje mrtvo narodené levíča, — tak ako boli tieto
prefigurácie Krista opísané v ranostredovekom spise
Physiologu.39
Mierkovo zmenšená, přibližné len 45 cm vysoká
figúrka Ukřižovaného bola v období svojho vzniku
nielen symbolom vykúpenia dědičného hriechu, ale
zároveň — v súvislosti s dobovou duchovnou klímou

22