DOI article:
Bott̆ánková, Eva: Filozofické aspekty estetického myslenia v 19. storočí na Slovensku
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51720#0118
Filozofické aspekty estetického myslenia
v 19. storočí na Slovensku
EVA BOTŤÁNKOVÁ
K niektorým problémom interpretácie estetiky
19. storočia na Slovensku
Kým ešte v 18. storočí v európskom estetickom
myšlení jasné dominovalo a dávalo tón predovšet-
kým Francúzsko, Anglicko a od polovice storočia
aj Nemecko, v priebehu 19. storočia začínali vystu-
povat’ a scénu a hlásit’ sa o slovo aj menšie a menej
vyspělé zeme a národy, ktoré dovtedy v tomto
odbore nemalí vlastnú tradíciu. Patřilo medzi ne aj
Slovensko, kde sa v prvých desaťročiach 19. storo-
čia objavilo váčšie množstvo póvodných práč z od-
boru estetiky. Ak dnes přistupujeme k skúmaniu
tejto staršej estetickej produkcie autorov, pósobia-
cich na území vtedajšieho Horného Uhorska, musí-
me rátat’ s niekoFkými Specifickými problémami,
ktoré vystupujú do popredia v súvislosti s jej inter-
pretáciou. Prvým z týchto problémov je problém
jazykový.
Všeobecnou rečou vzdelancov až do jazykových
reforiem J. I. Bajzu, A. Bernoláka a najmä E. Štúra
bola u nás latinčina. Aj mnohé estetické práce (Ma-
teja Ševrlaya, Mateja Holka ml., Michala Greguša,
Ludviga Schediusa), publikované najmä v prvej
tretine 19. storočia, boli napísanaé po latinsky.1
Ďalšia časť autorov, vyznávajúcich myšlienku
slovanskej vzájemnosti, v zmysle jazykovej a lite-
rárnej jednoty Slovákov s Čechmi, písala svoje este-
tické štúdie a úvahy v češtine (bibličtine). Bol to
najmä Ján Kollár, hlavný hlásáte!’ idey slovanskej
vzájemnosti (O litetární vzájemnosti mezi kmeny
a nářečími slávskými, 1836), ale aj B. Tablic, P. J.
Šafárik, K. Kuzmány a další.
Z interpretácie idey slovanskej vzájemnosti vziš-
li dve koncepcie slovenského národného obrode-
nia: jedna usilovala o jazykovú a literárnu svojbyt-
nosť slovenčiny ako samostatného nárečia „slovan-
ského jazyka“ a navrhovala jazykové reformy;
druhá, vychádzajúca z představy o příslušnosti Slo-
vákov k „československému kmeňu“ slovanského
národa, presadzovala myšlienku jazykovej a lite-
rárnej jednoty a postavila sa za bibličtinu. Tieto
jazykové spory medzi stúpencami slovenčiny a češ-
tiny (bibličtiny) po niekol’ko desaťročí zatieňovali
zložité politické a sociálně problémy, ktoré osob-
nosti slovenského národa vtedy ešte nedokázali
riešiť a vtlačili tak počiatočným fázam slovenského
národného hnutia prevažne jazykový charakter. Až
Štúr a jeho generácia si jasnejšie začali uvědomovat’
potřebu národného politického programu, ktorý
by obsahoval okrem jazykových aj hospodářské,
sociálně a národnostné požiadavky. Takýto pro-
gram sa formoval na stránkách „Slovenských ná-
rodných novin“ v roku 1845 a vytýčil ako hlavnú
úlohu morálně a hospodářské povznesenie sloven-
ského 1’udu. Jeho heslom sa stalo zakladanie kul-
túrno-osvetových spolkov — napr. divadelných,
čitatelských, hospodářských, pomologických, ab-
stinentských — preniknutých národným duchom.
To však předpokládalo aj existenciu vedúcich, or-
ganizátorských osobností, ktorých nie vždy a všade
bolo dost'.
No vráťme sa k jazykovej otázke, ktorá má pre
dnešok aj svoje praktické dimenzie. Například: kde
sa teda začína slovenská estetika, keď prakticky do
polovice 19. storočia nenájdeme prácu, napísanú
po slovenský (tj. ludovým jazykom)? Táto otázka
tu už bola velakrát a stavala sa v najróznejších
podobách, no napriek tomu ešte nebola definitivně
zodpovedaná. Na rozsúdenie problému, čo je a čo
nie je súčasťou slovenskej estetiky zrejme neposta-
čia len jazykové kritériá, od ktorých sa ostatně dnes
110
v 19. storočí na Slovensku
EVA BOTŤÁNKOVÁ
K niektorým problémom interpretácie estetiky
19. storočia na Slovensku
Kým ešte v 18. storočí v európskom estetickom
myšlení jasné dominovalo a dávalo tón predovšet-
kým Francúzsko, Anglicko a od polovice storočia
aj Nemecko, v priebehu 19. storočia začínali vystu-
povat’ a scénu a hlásit’ sa o slovo aj menšie a menej
vyspělé zeme a národy, ktoré dovtedy v tomto
odbore nemalí vlastnú tradíciu. Patřilo medzi ne aj
Slovensko, kde sa v prvých desaťročiach 19. storo-
čia objavilo váčšie množstvo póvodných práč z od-
boru estetiky. Ak dnes přistupujeme k skúmaniu
tejto staršej estetickej produkcie autorov, pósobia-
cich na území vtedajšieho Horného Uhorska, musí-
me rátat’ s niekoFkými Specifickými problémami,
ktoré vystupujú do popredia v súvislosti s jej inter-
pretáciou. Prvým z týchto problémov je problém
jazykový.
Všeobecnou rečou vzdelancov až do jazykových
reforiem J. I. Bajzu, A. Bernoláka a najmä E. Štúra
bola u nás latinčina. Aj mnohé estetické práce (Ma-
teja Ševrlaya, Mateja Holka ml., Michala Greguša,
Ludviga Schediusa), publikované najmä v prvej
tretine 19. storočia, boli napísanaé po latinsky.1
Ďalšia časť autorov, vyznávajúcich myšlienku
slovanskej vzájemnosti, v zmysle jazykovej a lite-
rárnej jednoty Slovákov s Čechmi, písala svoje este-
tické štúdie a úvahy v češtine (bibličtine). Bol to
najmä Ján Kollár, hlavný hlásáte!’ idey slovanskej
vzájemnosti (O litetární vzájemnosti mezi kmeny
a nářečími slávskými, 1836), ale aj B. Tablic, P. J.
Šafárik, K. Kuzmány a další.
Z interpretácie idey slovanskej vzájemnosti vziš-
li dve koncepcie slovenského národného obrode-
nia: jedna usilovala o jazykovú a literárnu svojbyt-
nosť slovenčiny ako samostatného nárečia „slovan-
ského jazyka“ a navrhovala jazykové reformy;
druhá, vychádzajúca z představy o příslušnosti Slo-
vákov k „československému kmeňu“ slovanského
národa, presadzovala myšlienku jazykovej a lite-
rárnej jednoty a postavila sa za bibličtinu. Tieto
jazykové spory medzi stúpencami slovenčiny a češ-
tiny (bibličtiny) po niekol’ko desaťročí zatieňovali
zložité politické a sociálně problémy, ktoré osob-
nosti slovenského národa vtedy ešte nedokázali
riešiť a vtlačili tak počiatočným fázam slovenského
národného hnutia prevažne jazykový charakter. Až
Štúr a jeho generácia si jasnejšie začali uvědomovat’
potřebu národného politického programu, ktorý
by obsahoval okrem jazykových aj hospodářské,
sociálně a národnostné požiadavky. Takýto pro-
gram sa formoval na stránkách „Slovenských ná-
rodných novin“ v roku 1845 a vytýčil ako hlavnú
úlohu morálně a hospodářské povznesenie sloven-
ského 1’udu. Jeho heslom sa stalo zakladanie kul-
túrno-osvetových spolkov — napr. divadelných,
čitatelských, hospodářských, pomologických, ab-
stinentských — preniknutých národným duchom.
To však předpokládalo aj existenciu vedúcich, or-
ganizátorských osobností, ktorých nie vždy a všade
bolo dost'.
No vráťme sa k jazykovej otázke, ktorá má pre
dnešok aj svoje praktické dimenzie. Například: kde
sa teda začína slovenská estetika, keď prakticky do
polovice 19. storočia nenájdeme prácu, napísanú
po slovenský (tj. ludovým jazykom)? Táto otázka
tu už bola velakrát a stavala sa v najróznejších
podobách, no napriek tomu ešte nebola definitivně
zodpovedaná. Na rozsúdenie problému, čo je a čo
nie je súčasťou slovenskej estetiky zrejme neposta-
čia len jazykové kritériá, od ktorých sa ostatně dnes
110