Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1993)

Lesk a bieda slovenskej kunsthistórie I.
(Slovenský dejepis umenia 1919-1938)
INGRID CIULISOVÁ

Dnes si už len velmi ťažko vieme představit’, aký
výrazný zlom v politickom živote, administrative, hospo-
dárstve, ale i kultúrnom a umeleckom dianí Slovenska
znamenal vznik samostatnej Československej republiky.
Zlom, na ktorý však slovenský národ a hřstka jeho
inteligencie neboli zdaleka připravení. Nepřipravenost’
bola dokonca taká velká, že problematickou bola i taká
samozřejmá vec, akou bolo konštituovanie administratív-
neho a ideového centra krajiny. Uvažovalo sa o Martine,
kde sídlilo niekol’ko slovenských národných inštitúcií
a ktorý vďaka tomu tradičné zastával v kultúrnom živote
Slovákov významné miesto. Do úvahy připadali aj ma-
ďarské Košice, malá slovenská Budapešť, město, vyzna-
čujúce sa čulým výtvarným ruchom. Třetím kandidátem
na post hlavného města Slovenska bolo niekdajšie koru-
novačně město uherských králov, trojjazyčný Prešporok.
Tomu však roku 1919 z bývalého lesku uhorskej metro-
poly zostalo len málo. Po konaní posledného uhorského
stavovského sněmu v rokoch 1847-1848 už nebol ničím
viac ako druhořadým proviněným mestom a túto skuteč-
nost’ výraznejšie nezměnila ani jeho poměrně významná
industrializácia na přelome storočí. V jeho neprospěch
hovořila aj absencia kontinuitných národnoobrodenec-
kých tradicii, kterými sa hrdil Martin, i v porovnaní
s Košicami pasivnější umělecký život, tu dlhoročne fun-
gujúci v tieni neďalekej Viedne.
Volba napokon predsa len padla na Prešporok -
Bratislavu, která sa s definitívnou platnosťou stala hlav-
ným mestom Slovenska. To však automaticky nezname-
nalo, že sa stala aj hlavným kultúrnym centrom krajiny.
Naopak, bolo viac ako příznačné, že Spolok slovenských
umelcov si za svoje sídlo zvolil Martin, že v Martine
sídlilo aj Slovenské národně múzeum ako vrcholná slo-
venská muzeálno-galerijná inštitúcia a že viacerí popřední

slovenskí umělci při svojich výstavách naďalej preferovali
Košice.1 Do uměleckého života Slovenska sa táto decen-
tralizácia premietala prakticky po celé medzivojnové ob-
dobie. Výnimkou nebol ani slovenský dejepis umenia.
V Bratislavě, novom administratívnom centre Slo-
venska, si společenská objednávka naliehavo vyžadovala
služby kvalifikovaného kunsthistorika prinajmenšom
v troch tradičných rovinách. V rovině muzeálnej, v rovině
pamiatkárskej, v súvislosti s ustanovením zvrchovaného
pamiatkového orgánu, Vládneho komisariátu na ochranu
pamiatok na Slovensku a v rovině akademickej, keď bol
na novokonštituovanej bratislavskej univerzitě zriadený
seminář dějin umenia ako domáce univerzitně školiace
pracovisko. Popři tom sa v Martine pri Matici slovenskej
reálne uvažovalo o vytvoření samostatného uměleckého
odboru a požiadavka na miesto odborníka vo sféře výtvar-
ného umenia bola nanajvýš aktuálna aj v případe Výcho-
doslovenského múzea v Košiciach, které po bývalom
Hornouhorskom Rákocziho múzeu podědilo pozoruhodné
umělecké zbierky a disponovalo aj atraktívnymi výstav-
nými priestormi.
Na Slovensku však v dvadsiatych rokoch žili a póso-
bili len dvaja školení kunsthistorici. Gizela Weyde (1894—
1966), viedenská absolventka Maxa Dvořáka a o šest’
rokov mladší Vladimír Wagner (1900-1955), pražský
žiak Vojtěcha Birnbauma. Situácia vskutku neradostná.
Tak v porovnaní s českým dejepisom umenia, v službách
ktorého vtedy stáli také osobnosti ako Vojtěch Birnbaum,
Vincenc Kramář, Antonín Matějček, V. V. Štech, Jaromír
Pečírka, Josef Cibulka, ako aj v porovnaní s maďarskou
kunsthistóriou. Tá sice na přelome dvadsiatych rokov
utrpěla ťažkú stratu emigráciou svojich najprogresívnej-
ších představitelův - Friedricha Antala, Arnolda Hause-
ra, Johanna Wildeho, Charlesa de Tolnaya, ako vědná

66