Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 13
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0017
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
13

Na jednej straně sa zotrváva na idealistických, ba
až mystických pozíciách.107 Z pojmu „koncepcie“ sa
vyvinula „vnútorná forma“, ktorá nie je zmyslovo
zistiteTná, a nakoniec je přístupná len intuícii bádatela
(Bakušinskij108 rozlišuje „vnútorný obsah“ — Kunst-
wollen, „vonkajší obsah“ = materiálny, „vonkajšiu
formu“ = sujetovú, materiálnu, a „vnútornú formu“
= obraz—idea, ktorá sa stává materiálnou formou).
Na druhej straně sa však „vnútorná forma“ chápe
dynamicky a navýše ako spátá s inými prvkami kul-
túry. Formálna škola teda nezotrváva pri skúmaní
izolovaných diel a autonómnych formálnych problé-
mov. Hladá a do istej miery aj nachádza nové meto-
dologické cesty. Organicky do svojho systému (bez
toho, aby ho deštruovala) začleňuje problematiku
umeleckej formy ako organického článku kultúry,
a perspektivné, aj ked nie celkom uvedomele, smeruje
k sociologii formy.109 Nezostáva len pri kultúrnej ge-
néze štruktúry diela, pojímá do seba i druhý rozměr:
kultúrne a sociálně pósobenie umenia. D. Nedovič110
rozlišuje štyri rovnocenné predmety umenovedy:
umelca — dielo — rozbor — diváka. Kultúrno-spolo-
čenská aktivita uměleckého diela, jeho smerovanie do
budúcnosti, reálne ovplyvňovanie přítomnosti sa však
vo formalistickej koncepcii nemóže odohrávať ako
nějaký dodatočný, vonkajší a tým aj metafyzický
vplyv, ale uskutečňuje sa právě svojbytnosťou diela,
tým že kultúru přetvoří na umeleckú štruktúru a vy-
tvoří svojbytný systém. Ide tu o jasné smerovanie
k sociologii imanentnej, k sociologii umeleckej štruk-
túry.111
Formálno-sociologická metoda
To, čo bolo u formalistov obsiahnuté len v náznaku,
stalo sa explicitným programom prvého prúdu sociolo-
gie umenia — formálno-sociologickej metody, tzv.
,,forsocu“. Jeho hlavnými predstavitel’mi boli B. Arva-
tov a I. loffe.112 Ich teorie priamo vyrastali zo súve-
kých revolučných zmien umenia.113 Boli, takpovediac,
ich teoretickým spredmetnením. Považovali delenie
spoločenskej reality na základňu a nadstavbu za
dualizmus, z kterého nevyhnutné vyplývá metafyzické
chápanie nadstavby (a teda aj umenia) ako spirituálnej
emanácie géniov.114 Oproti tomu presadzovali techno-
logické chápanie, v ktorom je protiklad duchovnej
a materiálnej kultúry překonaný.115 Umenie nechá-

pali ako vznešenú a duchovnú oblast, ale vytváranie
materiálnej kultúry.116 Umělecké dielo je pre nich
vecou, vytvořenou podlá určitých pravidiel. Táto vec
však nie je len produktem, ale aj nástrojom dějin:
umelec je inžinierom, ktorý premieňa technologické
myslenie na reálny sociálny život, právě uměleckými
dielami svět preorganizúva.117 Nadstavba teda nie je
len světonázorem, ale aj materiálnou konštrukciou.
Prête sa nesústreduje pozornost na skúmanie ideolo-
gickej koncepcie diela, ale na analýzu samého diela
ako věci, lebo ona je produktem sociálnej pracovnej
činnosti 1’udí. Odmieta sa akýkolvek psychologizmus,
spiritualizmus a estetizmus. Estetický aspekt podlá
„forsocov“ v reálnom živote nejestvuje, je ilúziou
harmonie.118 Preto hlavnú pozornost venujú skúmaniu
samej štruktúry uměleckých predmetov, chápaných
ako organizovanie, konštruovanie materiálu.119 Toto
konštruovanie materiálu však nie je samoúčelom, pre-
tože je aktívnym pretváraním reálného, materiálneho
světa a tvorbou života.
„Forsoci“ sa zhodovali s formalistami v doraze na
samú štruktúru diela i v jej chápaní ako organizácie
materiálnych prvkov. Oproti ním však zásadné vy-
zdvihli sociálny charakter umenia, a to v dvojakom
zmysle. Jednak pochopili umenie ako súčasť materiál-
nej kultúry v aktívnom (nie pasívnom!) zmysle, ako
konštruovanie reálného světa a pretváranie reality:
sociálně aktívny, futurologický aspekt sa stal oproti
sociálně genetickému aspektu primárným; jednak však
takto materiálno-konštruktívne pochopená umelec-
kosť diela sa považovala za organickú súčasť sociálno-
historického kontextu.120 Zmysel uměleckého diela nie
je nadhistorickou, věčnou ideou — je zmyslom kon-
textuálnym. Umělecké dielo nemá nadčasový zmysel,
ale jeho zmysel vyplývá z jeho reálného sociálno-
historického kontextu. Preto ho móže adekvátně roz-
poznat len ten, kto tento kontext pozná.121 Sociálno-
historická kontextualita zmyslu diela však ani teraz
nie je metafyzickým atribútom diela, ani mystickou
atmosférou, ktorá ho obklopuje, ale na druhej straně
ju ,,forsoci“ nepovažujú ani za výlučné sociálno-
konvencionálnu. Viac im záleží na schopnosti umenia
tvoriť nové, než aby ho interpretovali ako reprodu-
kovanie sociálnych konvencií. Kontextualita je podlá
nich funkčnosťou diela.122 Má dve vrstvy. Prvotný
zmysel je daný materiálno-funkčným použitím diela.
Prvotným je aj v časovom význame: nové diela majú
predovšetkým zmysel materiálnej funkcie. Druhotný
loading ...