Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 15
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0019
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
15

zaslúžil sa nemálo o vytvorenie marxistickej základné
celej neskoršej sovietskej védy o umem'.140 Bolo to po
prvý raz, čo sa marxistický světonázor premieňal na
konkrétné speciálně skúmanie a stal sa rozhodujúcim
metodologickým prúdom v špeciálnej vede.
Jeho predstavitelia na čele s V. M. Fricem, ktorý
zasiahol i do skúmania výtvarného umenia,141 a lite-
rárnymi vedcami P. S. Koganom a V. F. Pereverze-
vom, vědomě nadväzovali na myšlienky G. V. Plecha-
nova a rozvíjali ich.142 Základným ciel’om bolo doká-
zat v spore s idealistami, že umenie je vo svojej pod-
statě sociálně viazané, že jeho sociálna podmienenosť
určuje jeho najkonkrétnejšiu podobu i jeho dějinné
premeny a umenie sa priamo zúčastňuje na histonc-
kom vývine spoločnosti, že je priamou súčasťou ekono-
mického triedneho boja.
V. M. Frice143 presadzoval myšlienku zásadnej
závislosti štýlu umenia od ekonomickej situácie.
Sociálno-ekonomickú dobovú situáciu pokládal za ho-
mogénnu, jej homogenitu určovala vládnúca trieda.
Umenie svojím štýlom odrážalo túto homogénnu
ekonomickú situáciu, a pretože táto situácia bola
sformovaná predovšetkým vládnúcou triedou, umenie
ju odrážalo z hladiska jej záujmov. Aj vývin umenia
sa potom považoval za odraz sociálno-ekonomického
vývinu. Medzi ekonomiku a konkrétnu podobu ume-
nia vsúval Frice — podlá vzoru G. V. Plechanova
triednu psychológiu,144 to však zásadné neměnilo
sociálno-deterministické chápanie umenia. Umenie
i nadalej vystupuje ako automatický nadosobný odraz
jestvujúcej ekonomicko-sociálnej situácie. To predo-
všetkým. Na spoločenskom vývine sa teda nepodiela
aktivně, je vždy až dodatočným napodobením jestvu-
júcej ekonomickej situácie. Slúži vlastně na jej glori-
fikáciu a zvečnenie. (Absolutizuje sa jeden rozměr
sociálnosti umenia.) Paradoxně sa však umenie ako
pasivný článok nadstavby zároveň stává čímsi taju-
plným, akýmsi čistým vědomím, čisto spirituálnou
sférou, ktorej priama, automatická determinovanosť
základňou je vlastně záhadná. Ďalej ide tu o abstraktně
triedne chápanie.145 Podobné ako v duchovnodejin-
ných idealistických koncepciách sa předpokládá dobo-
vá homogenita, ktorá zakladá jednotu dobového
štýlu umenia. (Štýl doby ako homogénny je tu premi-
sou.) Na rozdiel od spirituálnych koncepcií sa táto
dobová homogenita považuje za materiálnu, ekono-
mickú, nie spirituálnu a duchovnú.146 Homogenita
dobovej situácie sa zdůvodňuje tým, že ju určuje

vládnúca trieda. Nič to však nemení na skutočnosti,
že sa zo sociologie vytráca prvok sociálnej dynamiky,
dialektického napátia vyplývajúceho zo sporu tried-
nych záujmov a boja ideologií. Umeniu sa upiera
aktívna účast na tvorbě spoločenskej dynamiky, na
spoločenskom vývine, lebo sa mu upiera účast na boji
ideí a chápe sa ako absolútne determinované. Deter-
minácia umenia základňou je automatická a neosobná,
nemůže zo seba striasť charakter metafyzickosti. To
isté platí o apriorně prijatej premise, že dobový umě-
lecký štýl je a musí byť jednotný. Je akousi metafyzic-
kou substanciou, ktorú třeba vysvětlit dalšou apriorně
přijatou metafyzickou substanciou — premisou homo-
genity sociálno-ekonomického charakteru doby. Dě-
jinná konkrétnost sa tu stráca zo zreteïa.147 Jediný
z mnohých rozmerov sociálnej funkčnosti umenia sa
absolutizuje, t. j. väzba na to čo ho reálne a materiálně
predchádzalo a čo málo nesporné naň vplyv. Rozměr
aktívnej účasti na sociálnom procese sa stratil.
Další představitel tohto prúdu — literárny teoretik
a historik V. F. Pereverzev — nadviazal na iný Ple-
chanovov podnět.148 Inšpiroval sa jeho nápadom spojit
sociológiu umenia a teóriu umenia ako hry, a tým
sociálnu podstatu dostat priamo do špecifiky umenia,
do jeho zvláštnej formy jestvovania ako čohosi, čo sa
prezentuje ako nezávázná hra. Podl’a Pereverzeva je
umenie reprodukciou sociálneho správania sa triedy.140
Je teda odrazom před ním jestvujúceho, lenže to už
nie je apriorita ekonomická, ale sociálno-psychologic-
ká. Rozhodujúce však nie je to, že umenie je opáť
poňaté ako automaticky napodobujúce, determinova-
né. Ba ani to, že tentoraz už umenie nereprodukuje
sociálnu homogenitu, ale triednu špecifickosť. Rozho-
dujúcou je funkcia tohto reprodukovania : nie je samo-
účelom. Je přípravou k akcii, k činnosti.150 Umenie sa
tak stává ideologickým nástrojom, získává sociálnu
aktivitu. Reprodukuje vedomie triedy, a tým ho po-
silňuje. Bezprostredne působí na city, vyvolává túžbu
po napodobení.151
Toto sociálno-psychologické působenie, posilňova-
nie a podnecovanie, toto „projektovanie sociálneho
charakteru“ triedy sa uskutočňuje právě uměleckým
dielom ako organickou štruktúrou, ucelenou sústavou
obrazov152 — hrou. Pereverzev popieral, že by takéto
chápanie uměleckého obrazu — na jednej straně ako
projekcie sociálneho charakteru, na druhej straně ako
organickej štruktúry — bolo nepřekonatelným dualiz-
mom, pretože jednotná umělecká štruktúra je vlastně
loading ...