DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Príspevok k problematike vzt'ahov rakúskeho a slovenského tabul'ového maliarstva druhej štvrine 15. storočia
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0079
75
svět pozemšťanov. Pre bratislavské tabule je však
rozhoduj úce, že tento dualizmus, táto paralelnosť sa
tu dostává do stádia, keď sa začína stierať, lebo sám
svět svätcov sa začína skonkrétňovať.
Dualitu nájdeme aj v podaní priestoru: postavy sú
sice umiestnené do krajinného prostredia, ale pro-
stredie je vyjádřené len ako temné kopce v diaïke,
zaberajúce spodnú část pozadia, silné kontrastujúce
so zlatým pozadím. Napriek tomuto priestorovému
umiestneniu sú postavy súčasťou prvej obrazovej
plochy. Ide tu teda skór o znak priestoru ako o jeho
zobrazenie. V dósledku výrazného rozdielu medzi
výškou postáv a relativné malým rozmerom kopcov
v pozadí, ako aj ich farebnou negativitou (aj tu musíme
rátat s nepóvodným stavom, so stmavnutím lakov) sa
dosahuje istý dojem dial’ky. Možno teda povedať, že
tu ide o priestorové začlenenie poměrně pokročilým,
na jednej straně maliarskym, impresívnym, na druhej
straně manieristickým spósobom (náhlým skrátením
meradiel), čo sa však dualisticky spája so znakovým
podáním priestoru a so základnou reprezentatívnos-
ťou.
Je teda zřejmé, že i základom bratislavských tabúl’
je dualita medzi reprezentáciou a zobrazením a že
i ony sa vyznačujú statickosťou podania. Nachádzame
v nich popři celkovom podaní tvarov, ktoré má kořene
v tzv. mäkkom štýle, i úsilie o javovú konkretizáciu,
ako to vidieť v náznaku naturalistického podania obli-
čajov, alebo v náznaku trávnatého základu. Zároveň
sa však táto dualita prenáša do „manieristického“
štádia, keď sa formy začínajú zmnožovat, zdrobňovať
a znepravidelňovať. Ako je zřejmé z výskytu pokrče-
ných záhybov na postave sv. Magdalény, ale aj z po-
měrně nového spósobu podania dial'ky maliarskym
náznakom (pričom ako prostriedok tu slúžil jednak
istý návrat k staršiemu temnosvitnému kontrastovaniu
tmavého pozadia so světlejším, ale stále temným popře-
dím — hoci aj tu třeba počítat so stmavnutím póvod-
nej malby —jednak použitie relativné logického spo-
jenia velkých predmetov v popředí a malých v pozadí
tak, že dochádza k náhlému zmenšeniu pri zachovaní
úsilia o ich optické spojenie), možno bratislavské
tabule pokládat za súčasť tej vývinovej vetvy, ktorá
přešla do neskorogotického lámaného štýlu právě
postupným zmanierizovaním kánonu krásného slohu.
Charakteristickými znakmi tohto tradicionalistického
přechodu bolo znepravidelňovanie záhybového systé-
mu krásného slohu, jeho máknutie i krčenie, za súčas-
14. Sv. Mária Magdaléna. Galéria hlavného města SSR Bratislavy.
Fotoarchív GMB
ného úsilia o zmaliarštenie, ba dokonca i o šerosvitné
zjednocovanie.
Táto dualita však nejestvuje iba medzi mákkým
modelováním a začínajúcim zgrafičtovaním. Badat
ju aj medzi temnosvitným chápáním a silnejúcou
linearizáciou. Rozhodujúce je, že k posunu došlo aj
svět pozemšťanov. Pre bratislavské tabule je však
rozhoduj úce, že tento dualizmus, táto paralelnosť sa
tu dostává do stádia, keď sa začína stierať, lebo sám
svět svätcov sa začína skonkrétňovať.
Dualitu nájdeme aj v podaní priestoru: postavy sú
sice umiestnené do krajinného prostredia, ale pro-
stredie je vyjádřené len ako temné kopce v diaïke,
zaberajúce spodnú část pozadia, silné kontrastujúce
so zlatým pozadím. Napriek tomuto priestorovému
umiestneniu sú postavy súčasťou prvej obrazovej
plochy. Ide tu teda skór o znak priestoru ako o jeho
zobrazenie. V dósledku výrazného rozdielu medzi
výškou postáv a relativné malým rozmerom kopcov
v pozadí, ako aj ich farebnou negativitou (aj tu musíme
rátat s nepóvodným stavom, so stmavnutím lakov) sa
dosahuje istý dojem dial’ky. Možno teda povedať, že
tu ide o priestorové začlenenie poměrně pokročilým,
na jednej straně maliarskym, impresívnym, na druhej
straně manieristickým spósobom (náhlým skrátením
meradiel), čo sa však dualisticky spája so znakovým
podáním priestoru a so základnou reprezentatívnos-
ťou.
Je teda zřejmé, že i základom bratislavských tabúl’
je dualita medzi reprezentáciou a zobrazením a že
i ony sa vyznačujú statickosťou podania. Nachádzame
v nich popři celkovom podaní tvarov, ktoré má kořene
v tzv. mäkkom štýle, i úsilie o javovú konkretizáciu,
ako to vidieť v náznaku naturalistického podania obli-
čajov, alebo v náznaku trávnatého základu. Zároveň
sa však táto dualita prenáša do „manieristického“
štádia, keď sa formy začínajú zmnožovat, zdrobňovať
a znepravidelňovať. Ako je zřejmé z výskytu pokrče-
ných záhybov na postave sv. Magdalény, ale aj z po-
měrně nového spósobu podania dial'ky maliarskym
náznakom (pričom ako prostriedok tu slúžil jednak
istý návrat k staršiemu temnosvitnému kontrastovaniu
tmavého pozadia so světlejším, ale stále temným popře-
dím — hoci aj tu třeba počítat so stmavnutím póvod-
nej malby —jednak použitie relativné logického spo-
jenia velkých predmetov v popředí a malých v pozadí
tak, že dochádza k náhlému zmenšeniu pri zachovaní
úsilia o ich optické spojenie), možno bratislavské
tabule pokládat za súčasť tej vývinovej vetvy, ktorá
přešla do neskorogotického lámaného štýlu právě
postupným zmanierizovaním kánonu krásného slohu.
Charakteristickými znakmi tohto tradicionalistického
přechodu bolo znepravidelňovanie záhybového systé-
mu krásného slohu, jeho máknutie i krčenie, za súčas-
14. Sv. Mária Magdaléna. Galéria hlavného města SSR Bratislavy.
Fotoarchív GMB
ného úsilia o zmaliarštenie, ba dokonca i o šerosvitné
zjednocovanie.
Táto dualita však nejestvuje iba medzi mákkým
modelováním a začínajúcim zgrafičtovaním. Badat
ju aj medzi temnosvitným chápáním a silnejúcou
linearizáciou. Rozhodujúce je, že k posunu došlo aj