DOI article:
Bakoš, Ján: Príspevok k problematike vzt'ahov rakúskeho a slovenského tabul'ového maliarstva druhej štvrine 15. storočia
DOI Page / Citation link: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0083
79
máloco spoločné s bratislavskými tabulami, ako aj
s malbami z nemeckej súkromnej zbierky. Klásť ich
do jednej vývinovej linie vyžaduje dosť vel’kù dávku
představivosti. Nielenže ide o radikálně odlišné chá-
panie drapérie, ktoré je však dosť pokročilé na to, aby
mohlo byť prejavom raného vývinového stádia, ale
ani v typoch tváři niet užších zhód.
Jestvuje však dielo, ktoré, hoci je mladšie, zdá sa
patriť do blízkosti bratislavských a hlohovských ma-
lieb. Je ním odpustková tabula z Bischofshofenu, ktorú
prednedávnom uviedol do literatúry O. Pächt.121
Nachádzame na nej dosť značné podobnosti typu tváře
s velkými, roztvorenými okrúhlymi očami a nakřivo
nasadenými ústami, ako je to příznačné nielen pre
hlohovské postavy, například pre sv. Barboru, ale aj
pre postavy bratislavských tabúl’, například pre sv.
Magdalénu. Spomenutú podobnost potvrdzuje aj
porovnanie tváře biskupa z odpustkovej tabule
s biskupom hlohovskej tabule. Hoci nemožno hovoriť
o úplnej zhode malieb,122 příbuznosti sú nepopiera-
teïné, a čo je dóležité, týkajú sa predovšetkým „autor-
ských“ prvkov, zatial čo odlišnosti sa sústredujú na
stránky štruktúrne všeobecné, a možno ich teda do
istej miery vysvětlit vývinovým posunom. Zdá sa
preto, že Pächtovo zaradenie bischofshofenskej tabule
do dielne Konrada Laiba123 nie je celkom uspoko-
jujúce. Odpustková tabula vykazuje, podTa nášho
názoru, ovela užšie vztahy k hlohovským i bratislav-
ským malbám, ktoré, aj keď nesvedčia o autorskej
identitě, nútia nás uvažovať o nejakom druhu velmi
úzkých vzťahov. Akého druhu sú, zatial’ nemožno
povedať. To si bude vyžadovat bližšie porovnanie
spomenutých diel. Pächtom navrhnutý vztah bischo-
fenskej tabule k dielni K. Laiba možno nanajvýš chá-
pat ako vonkajšie ovplyvnenie. Přitom však nielenže
je odpustková tabula mladšia124 ako bratislavské
malby — pretože prezrádza tuhnutie tvarov, ktoré
má svoj póvod už v neskorogotickom štýle, ako aj
vyjasnenie a splošnenie farebných ploch, ktoré je
kombinované so zgrafičťovaním ako další přejav
vzniku už v období rozvoja neskorogotického štýlu —
ale zdá sa, že ani zaradenie odpustkovej tabule do
samého začiatku štyridsiatych rokov 15. storočia126
nie je definitivně.
Zhrnutie
Ak by sme mali zhrnúť výsledky, ku ktorým sme
dospěli v otázke vzťahov nášho a rakúskeho tabulo-
vého maliarstva v druhej štvrtine 15. storočia, mohli
by sme ich formulovat takto : na území západného
Slovenska sa zachovalo viacero tabulových malieb,
ktoré nepatria iba do sféry pósobenia viedenskej ma-
liarskej školy, ale do jej priameho okruhu. K dávnejšie
známým tabuliam z Považia a z Bratislavy pribudli
v poslednom čase malby z Hlohovca. Všetky nielenže
vyrástli z viedenskej maliarskej školy, ale svojou slo-
hovou štruktúrou sú súčasťou jej vývinového rytmu.
Ak sú považské tabule priamymi výtvormi Majstra
Andrejovho oltára, resp. Majstra lineckého Ukrižo-
vania, teda dielami rekonštruovaného viedenského
umelca, tak bratislavské a hlohovské malby nemožno
pripísať ruke žiadneho z dosial známých viedenských
majstrov. Tak, ako bol prameňom umenia Majstra
Andrejovho oltára Majster Obetovania, tak možno
tohto istého majstra považovat za učitela, autora
hlohovských malieb. On sice přijal aj iné podněty,
najmä od mladšej generácie, ale najužšie vztahy ho
viažu právě k Majstrovi Obetovania, ktorého dielo
možno pokládat za východisko umeleckej a slohovej
štruktúry hlohovských tabúl. Vztahy, ktoré hlohovské
malby vykazujú s dielami mladšej generácie, najmä
s dielami Majstra Andrejovho oltára, sú podobnosti
jednak dobové, jednak vyplývajúce z rovnakého
slohového prameňa obidvoch autorov — z diela
Majstra Obetovania. Preto možno autora hlohov-
ských malieb považovat za mladšieho, ako bol Maj-
ster Obetovania, ale za trochu staršieho, ako bol
Majster Andrejovho oltára, alebo aspoň za umelca
konzervatívnejšieho. Ale aj tak je dóležité, že tu
možno hovoriť o istých podobnostiach. Pašiové obrazy
z Jankovichovej zbierky, ktoré sa Majstrovi Andre-
jovho oltára pripisujú, pochádzajú z rovnakej oblasti
ako hlohovské tabule — z Považia.
Aj konečný prameň bratislavských tabúl možno
vidieť v diele Majstra Obetovania. Rozhodujúce pod-
něty však přijal ich autor od Majstra lineckého Ukri-
žovania. Vztahy k tomuto pokročilému majstrovi,
predovšetkým k jeho velkému Ukrižovaniu z Linea
bez ohladu na to, či ho možno stotožniť s Majstrom
votívneho obrazu zo St. Lambrechta alebo nie, sved-
čia predovšetkým o příslušnosti bratislavských tabúl
k mladšiemu slohovému prúdu, k viedenskému ma-
máloco spoločné s bratislavskými tabulami, ako aj
s malbami z nemeckej súkromnej zbierky. Klásť ich
do jednej vývinovej linie vyžaduje dosť vel’kù dávku
představivosti. Nielenže ide o radikálně odlišné chá-
panie drapérie, ktoré je však dosť pokročilé na to, aby
mohlo byť prejavom raného vývinového stádia, ale
ani v typoch tváři niet užších zhód.
Jestvuje však dielo, ktoré, hoci je mladšie, zdá sa
patriť do blízkosti bratislavských a hlohovských ma-
lieb. Je ním odpustková tabula z Bischofshofenu, ktorú
prednedávnom uviedol do literatúry O. Pächt.121
Nachádzame na nej dosť značné podobnosti typu tváře
s velkými, roztvorenými okrúhlymi očami a nakřivo
nasadenými ústami, ako je to příznačné nielen pre
hlohovské postavy, například pre sv. Barboru, ale aj
pre postavy bratislavských tabúl’, například pre sv.
Magdalénu. Spomenutú podobnost potvrdzuje aj
porovnanie tváře biskupa z odpustkovej tabule
s biskupom hlohovskej tabule. Hoci nemožno hovoriť
o úplnej zhode malieb,122 příbuznosti sú nepopiera-
teïné, a čo je dóležité, týkajú sa predovšetkým „autor-
ských“ prvkov, zatial čo odlišnosti sa sústredujú na
stránky štruktúrne všeobecné, a možno ich teda do
istej miery vysvětlit vývinovým posunom. Zdá sa
preto, že Pächtovo zaradenie bischofshofenskej tabule
do dielne Konrada Laiba123 nie je celkom uspoko-
jujúce. Odpustková tabula vykazuje, podTa nášho
názoru, ovela užšie vztahy k hlohovským i bratislav-
ským malbám, ktoré, aj keď nesvedčia o autorskej
identitě, nútia nás uvažovať o nejakom druhu velmi
úzkých vzťahov. Akého druhu sú, zatial’ nemožno
povedať. To si bude vyžadovat bližšie porovnanie
spomenutých diel. Pächtom navrhnutý vztah bischo-
fenskej tabule k dielni K. Laiba možno nanajvýš chá-
pat ako vonkajšie ovplyvnenie. Přitom však nielenže
je odpustková tabula mladšia124 ako bratislavské
malby — pretože prezrádza tuhnutie tvarov, ktoré
má svoj póvod už v neskorogotickom štýle, ako aj
vyjasnenie a splošnenie farebných ploch, ktoré je
kombinované so zgrafičťovaním ako další přejav
vzniku už v období rozvoja neskorogotického štýlu —
ale zdá sa, že ani zaradenie odpustkovej tabule do
samého začiatku štyridsiatych rokov 15. storočia126
nie je definitivně.
Zhrnutie
Ak by sme mali zhrnúť výsledky, ku ktorým sme
dospěli v otázke vzťahov nášho a rakúskeho tabulo-
vého maliarstva v druhej štvrtine 15. storočia, mohli
by sme ich formulovat takto : na území západného
Slovenska sa zachovalo viacero tabulových malieb,
ktoré nepatria iba do sféry pósobenia viedenskej ma-
liarskej školy, ale do jej priameho okruhu. K dávnejšie
známým tabuliam z Považia a z Bratislavy pribudli
v poslednom čase malby z Hlohovca. Všetky nielenže
vyrástli z viedenskej maliarskej školy, ale svojou slo-
hovou štruktúrou sú súčasťou jej vývinového rytmu.
Ak sú považské tabule priamymi výtvormi Majstra
Andrejovho oltára, resp. Majstra lineckého Ukrižo-
vania, teda dielami rekonštruovaného viedenského
umelca, tak bratislavské a hlohovské malby nemožno
pripísať ruke žiadneho z dosial známých viedenských
majstrov. Tak, ako bol prameňom umenia Majstra
Andrejovho oltára Majster Obetovania, tak možno
tohto istého majstra považovat za učitela, autora
hlohovských malieb. On sice přijal aj iné podněty,
najmä od mladšej generácie, ale najužšie vztahy ho
viažu právě k Majstrovi Obetovania, ktorého dielo
možno pokládat za východisko umeleckej a slohovej
štruktúry hlohovských tabúl. Vztahy, ktoré hlohovské
malby vykazujú s dielami mladšej generácie, najmä
s dielami Majstra Andrejovho oltára, sú podobnosti
jednak dobové, jednak vyplývajúce z rovnakého
slohového prameňa obidvoch autorov — z diela
Majstra Obetovania. Preto možno autora hlohov-
ských malieb považovat za mladšieho, ako bol Maj-
ster Obetovania, ale za trochu staršieho, ako bol
Majster Andrejovho oltára, alebo aspoň za umelca
konzervatívnejšieho. Ale aj tak je dóležité, že tu
možno hovoriť o istých podobnostiach. Pašiové obrazy
z Jankovichovej zbierky, ktoré sa Majstrovi Andre-
jovho oltára pripisujú, pochádzajú z rovnakej oblasti
ako hlohovské tabule — z Považia.
Aj konečný prameň bratislavských tabúl možno
vidieť v diele Majstra Obetovania. Rozhodujúce pod-
něty však přijal ich autor od Majstra lineckého Ukri-
žovania. Vztahy k tomuto pokročilému majstrovi,
predovšetkým k jeho velkému Ukrižovaniu z Linea
bez ohladu na to, či ho možno stotožniť s Majstrom
votívneho obrazu zo St. Lambrechta alebo nie, sved-
čia predovšetkým o příslušnosti bratislavských tabúl
k mladšiemu slohovému prúdu, k viedenskému ma-