Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

Cinárske značky majstrov bratislavského
cechu
EVA TORANOVÁ

Cínové nádoby boli v minulosti vel’mi oblubené pri
stolovaní a používali sa na uskladňovanie potravin
a nápojov. V 17. storočí sa cínový riad udomácnil aj
v meštianskom prostředí; volili si ho pre pěkný —■
strieborným nádobám podobný — vzhïad, ako aj
preto, lebo v porovnaní so striebrom bol podstatné
lačnější.
Před remeselníckym spracovaním cínu bolo po-
třebné primiešaním róznych kovov — legováním —
zlepšit jeho technologické vlastnosti. Najrozšírenejšou
metodou bolo zmiešanie cínu s olovom; podlá množ-
stva olova sa potom stanovila kvalita výrobnej suro-
viny. Na výrobu riadov museli cinári používat vždy
cín najlepšej akosti. Poměr legovania určovali rozličné
předpisy, ktoré regulovali pridávanie nadměrného
množstva zdraviu škodlivého olova do drahého cínu.
Dodržiavanie predpisov zabezpečovala vrchnost na-
riadením pravidelných kontrol výrobnej suroviny.
V rámci reglementujúcej právomoci cechov patřila
táto kontrola do kompetencie cechových funkcionárov.
Značka kvality informovala potom o akosti použitého
cínu; mala byť vyražená na hotovom artefakte spolu
s overovacou a majstrovskou značkou.
Výroba cinárskeho artefaktu — odlievanie do formy
— bola nenáročná na čas; preto dopyt konzumentův
zo širšieho okolia stačilo kryt niekol’ko majstrov.1 Počet
cinárov v Bratislavě nestačil na vytvorenie samostat-
ného cechu; preto boli organizovaní spoločne s inými
kovospracujúcimi remeslami alebo sa majstri zo šir-
šieho okolia spájali do spoločného cechu.
Bratislavská organizácia cinárov sústreďovala repre -
zentantov tohto zriedkavého řemesla z bývalého Dol-
ného Uhorska a z niektorých banských miest; ako

hlavný cech mala preto vo svojej riadiacej a kontrolnej
kompetencii celouhorskú posobnost.2
Na základe vlastných archívnych výskumov i nie-
ktorých známých údajov3 sa nám podařilo zachytit
125 majstrov — príslušníkov bratislavského cinárskeho
cechu. Mená týchto cinárov a časové vymedzenie ich
činnosti umožnili identifikovat rad doteraz sice zná-
mých, ale svojou povahou anonymných majstrovských
značiek, a tak zároveň presne atribuovať artefakty,
na ktorých sa tieto značky nachádzali. V nasej práci
sme sa věnovali iba majstrovským značkám tých ciná-
rov bratislavského cechu, ktorí pósobili v mestách
na území Slovenska, pretože v rámci terénnych vý-
skumov sme sa dostali do styku takmer výlučné so sig-
novanými dielami týchto majstrov.
Cín, ktorý spracúvali majstri bratislavského cechu,
mal byť upravený — podobné ako v iných stredo-
európskych cinárskych centrách —■ na norimberský
spósob; v našich cechových záznamoch ho spomínali
aj ako viedenský. Najstarší údaj o ňom sa zachoval
v korešpondencii z rokov 1661—1663. V liste bansko-
bystrickému magistrátu oznamoval představený bra-
tislavského cechu v súvislosti s dlhotrvajúcim sporom
dvoch banskobystrických cinárov Mateja Eggha
a Hansa Winklera okrem iného, že cinári majú praco-
vat ,,podlá viedenskej próby“.4
Podl’a kvality rozlišovali přitom tri druhy cínu:
1. jemný alebo čistý cín (Feinzinn alebo Bergzinn),
příbuzný anglickému, ktorý legovali bez použitia
olova; 2. skúšaný cín (Probzinn alebo ,,Prob“) s běž-
ným pomerom zmiešania 10 : 1, to znamená, že
k desiatim dielom cínu sa mohol přidat iba jeden diel
olova; 3. obyčajný cín (Gemeinzinn), ktorý pozostával
přibližné z piatich dielov cínu a jedného dielu olova;