Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

99

rického pôdorysu. Plocha konkávne profilovaného,
strmého hl’adiska sa dôsledne využívá, vchody zabe-
rajú minimálnu plochu. Stadión nie je zakrytý, avšak
všetci diváci sedia. Tvar hl’adiska zrejme vyplývá jed-
nak zo zlej kvality pódy, jednak z klimatických
podmienok: pri letných horúčavách a skorom zmrá-
kaní sa v zimě športové podujatia sa konajú pri ume-
lom osvětlení. Obecenstvo od ihriska dělí iba priekopa.
Do hornej časti hl’adiska sa vstupuje po mohutných,
na fasádu kolmých rampách, ktoré sa — rovnako ako
výrazné nosné rámy a 1’ahká zasklená ochodza —
uplatňujú v tektonickej fasádě. Vlnivá křivka horného
okraja, 1’ahkosť materiálov a vyhýbanie sa pravému
uhlu budia pocit radostného vzrušenia. Celkove
možno povedať, že sa tento sibiřsky stadión celkom
odpútava od starších domácích tradicii a nadväzuje
skór na škandinávsku architektúru ; blíži sa štadiónom
v Goteborgu a Malmö.
Stadión Razdan v Jerevane (realizovaný v rokoch
1970—1971, arch. K. Akopjan, G. Mušegjan a inž.
Tosunjan, pre 75 000 divákov)62 vstávali do úbočia
úžlabiny rovnomennej rieky. Využívá prírodné tvary
terénu, miskovito sa otvárajúc smerom na východ.
Spodnú časť tvoři okružné hl’adisko, na západe sa
značné rozširujúce. Ponad rozšírenú stranu sa klenie
mohutná, ovál ihriska sledujúca rampa. Styridsať
percent miest je na svahu, zvyšok je stavbou. Okraje
tribún v plynulých křivkách spadajú smerom k rieke,
v tupých uhloch lámané linie vonkajších komunikácií
zodpovedajú tvarom skalnatého terénu. Stadión je
so svojím okolím takmer zrastený.
Po výstavbě jerevanského štadióna majú následovat
velké přestavby v Tbilisi a Taškente. Projekt prvej
z nich od A. a G. Kurdianiho63 předpokládá ešte
kryté amfiteatrálne poschodové hl’adisko. Lepší je
návrh přestavby Pachtakoru Taškent odkyjevského
kolektivu v podobnom zložení, v akom pracoval na
domácom štadióne, tentoraz pod vedením G. Gra-
natkina.64 Ponad doterajšie amfiteatrálne hl’adisko
sa postaví okružná rampa obojstranne výstředného
pôdorysu s převahou miest na juhozápade. Projekt
plné zodpovedá zásadám optimálnej viditelnosti a je
zdokonaleným poňatím kyjevskej přestavby.
V Južnej Amerike v šesťdesiatych rokoch výstavba
štadiónov pokračuje už pomalším tempom. Ako
Maracana ovplyvnila tamojší vývin badat zo Stadia
Mineiro65 v Bello Horizonte z rokov 1965—1966,
pre 130 000 divákov. Stadio Mineiro je vcelku jej


Fasáda štadióna v Krasnojarsku. Z knihy Wspólczesna architektura
radziecka

technicky lepšie vybavenou verziou s vtiahnutím
přístupových rámp do fasády, vertikálně členenej
zvýrazněnými mohutnými nosnými rámami. Kon-
štrukčne, nie však pódorysom na obidva štadióny
nadväzuje najnovší juhoamerický kolos, Pelého štadión
v Maceio66 v severnej Brazílii z roku 1972, pre 100 000
divákov. Jeho hl’adisko pozostáva z dvoch častí: po-
měrně tradičné riešenej hlavnej tribuny a mohutnej
rampy okolo zvyšných troch stráň ihriska s velmi zlou
viditelnosťou na jej koncoch. Smerom k stredovej
čiare ihriska sa pôdorys rampy rozšiřuje. Tribúny,
rovnako ako na Maracane alebo v Bello Horizonte,
zo statických příčin sa příliš vysoko nedvíhajú. Pod
hlavnou tribúnou je velká krytá hala, čo bolo zrejme
dóvodom tohto nevelím výhodného půdorysného rie-
šenia konštrukčne i esteticky vynikajúceho štadióna.
Zaujímavý pokus o spojenie štadióna pre baseball
a americký futbal, teda dvoch hier s celkom odlišným
tvarom a rozmermi ihriska, uskutočnili vo Washing-