Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 104
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0236
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
104

tach kulminácie jeho vonkajšej okružnej linie. V Go-
teborgu umiestnili reflektory na nosiče závesnej
střechy, ktoré takto majú dvojáků funkciu, no ocelo-
vým stožiarom na protilahlej straně sa nevyhli.
Inokedy sa reflektory umiestňujú na střechu hladiska
(Maracana, Aztécky stadión), alebo na subtilné,
avšak odhalenou ocelovou kostrou i monotónnym
rytmom nepriaznivo pósobiace rady nosičov na hor-
nom okraji střechy (Estadio Bernabeu, Sparta Praha).
V obidvoch prípadoch odpadajú stožiare a tým aj
rušivý zásah do panorámy města. O zásadné estetické
vyriešenie umělého osvetlenia sa pokúsil Taillibert
vstáváním reflektorov do frontálnej časti střechy (Pare
des Princes v Paříži), alebo ich umiestnením na vnú-
tornú stranu jej nosných rámov, teda pod střechu
(Montreal, čo mu umožnil neobvyklý uzavretý tvar
střechy, o ktorom sa ešte zmienime).
Iným prvkom ovplyvňujúcim vzhlad štadióna sú
informačně světelné tabule, ktoré sú z funkčných
dóvodov takmer vždy umiestnené na pozdížnej osi.
Ich predchodcovia, tabule do ktorých sa nápisy
a číslice ručně zasúvali, estetický vzhlad štadiónov
spravidla rušili. Světelné informačné tabule sa po-
užívajú od tridsiatych rokov; po prvý raz to bolo asi
na olympijských hrách 1936 v Berlíne. Oproti sto-
žiarom s reflektormi výtvarný výraz štadióna spra-
vidla podporujú svojou horizontálnosťou, velkou
pokojnou plochou, svietiacimi písmenami a nevtiera-
vou polohou, zdórazňujúcou pozdížnu os. Kvalita-
tívny skok v technickom vybavení športových objek-
tov znamenala velká televízna obrazovka (rozmerov
takmer 10 X 20 m), použitá roku 1976 na Olympij-
skom stadióne v Montreale,75 umožňujúca opako-
vanie detailného záznamu športového výkonu. Po-
dobná obrazovku použili aj na XXII. olympijských
hrách v Moskvě 1980.
V starom Grécku sa olympijské hry konali v športo-
vom areáli. Aj snahou obnovitelův hier bolo sústrediť
všetky olympijské disciplíny na jednom mieste, ba
roku 1908 sa Angličania dokonca pokúsili začlenil
ich do jedného objektu. Dvadsiate roky sa vrátili
k olympijskému areálu, no ako sa hry postupné
rozrastali, tak sa od spómenutej zásady stále viac
ustupovalo. V Říme (1960), v Tokiu (1964) a v Mexi-
ku (1968) sa jednotlivé disciplíny odohrávali na
miestach, navzájom od seba velmi vzdialených.
K myšlienke váčšinu disciplín sústrediť na jedno
miesto sa vrátili usporiadatelia XX. olympijských

hier v Mnichove,76 budujúc športoviská vo vzájom-
nom susedstve a spájajúc ich spoločnou, nepravidelné
tvarovanou závěsnou stanovou střechou z priesvitných
akrylových fólií.
Mnichovské olympijské hry 1972 mali byť veselé,
ich architektúra záměrně asymetrická, bez ťažko-
pádnej monumentálnosti. V súlade s reliéfem krajiny
areál čiastočne vhlbili do terénu a všade upřednostnili
křivky. Prírodné okolie je umělé, navršené a vysádzané
podlá projektu. Architektúra sa snaží o transparent-
nost a používá anorganický stavebný materiál : ocel,
akryl, beton, sklo. Povodně mali byť aj stožiare, na
ktorých visí priesvitná střecha, nerovnako vysoké
a nepravidelné rozmiestnené, avšak nakoniec sa
asymetria a odhmotnenosť konštrukcie neuplatnili
v plnej miere. Zjavným úmyslom projektantův bolo
nadviazať na domácu tradíciu závěsných stanových
striech. Jej začiatky možno hladať už v utopickej
myšlienke viacúčelovej krytej haly z roku 1920
od B. Tauta.77 Bezprostředným predchodcom zastre-
šenia mnichovského areálu bol pavilón NSR na
Expo ’67 v Montreale, ktorý projektoval Frei Otto;
jemu zverili aj projekt střechy olympijského areálu
v Mnichove. Neskoršie změny projektu a postupujúca
inflácia výstavbu velmi zdražili, takže výsledná reali-
zácia sa v NSR stala predmetom polemik.78
Hlavný stadión s kapacitou 85 000 divákov, z toho
49 000 sediacich, navrhol kolektiv na čele s G. Beh-
nischom.79 Je prevažne vhíbený do terénu a má
hladisko s mesiačkovým pódorysom na obidvoch
stranách. Zastřešená západná strana, pod ktorou
sú kabiny, technické a sociálně zariadenia, stojí na
ocelbbetónovej konštrukcii. Hladisko je strmé a para-
bolicky profilované, od ihriska ho dělí len vybetono-
vaná priekopa. Závěsná střecha sa tiahne ponad
čelnú stranu hladiska a pokračuje ponad ďalšie
objekty. Je zavesená ocelovými lanami na 80 m vy-
sokých stožiaroch, rozmiestnených v pravidelných
intervaloch mimo pódorysu hladiska. Umělé osvet-
lenie spočívá na tradičných ocelových stožiaroch,
nesúvisiacich so střechou. Priesvitná střecha, odhalu-
júca svoju konštrukciu, zodpovedá požiadavke prav-
divosti architektúry a je dominantou tohto technicky
dokonale vybaveného štadióna, no vyčítá sa jej
množstvo esteticky rušivo pósobiacich, navonok
zjavných technických detailov. Zjavným cielom pro-
jektantův areálu bolo popři trocha násilnej snahe o nad-
viazanie na prírodu predviesť technickú dokonalosť.
loading ...