Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

126

alebo pragmatický konštruktivizmus. Empirické jedi-
nečnosti chápe ako dějinné a dejinnosť tu znamená
kauzálně súvislé, geneticky zrodené z niečoho pre-
došlého, a toto predošlé nějakým sposobom rozvíja-
júce. Dějinná súvislosť tu znamená existenciu objek-
tívnej racionálnosti, racionálnosti vytvorenej člove-
kom v dějinách, ale od něho samého sa osamostatňu-
júcej do výtvorov. Preto abstrahovanie tu nie je
autonomně intelektuálnym konstruováním, ale —
nech akokolvek nepřesným — je zovšeobecňovaním
objektivně, od subjektov nezávisle jestvujúcich logic-
kých súvislostí, t. j. objektivně jestvujúcej vývinovej
kauzality. Rekonštrukcia vývinovej súvislosti nie je
preto iba operatívnym uspořádáváním, čistou hypo-
tézou, ani konstruováním racionálnych pomocných
stavieb, ale — i ked simplifikujúcim — zachytením
reálne jestvujúcej súvislosti, ktorá je jadrom dejin-
nosti. Skepsa tu nevyplývá zo vznášania sa abstrakcií
vo vzduchoprázdně so všetkými otvorenými možnosťa-
mi, ale len z nesmiernej konkrétnosti na jednej a zloži-
tosti súvisov na druhej straně, t. j. z vedomia simplifi-
kovania konkrétnej reality. Prevádzanie foriem diel
na pojmy je umožněné přesvědčením, že diela sú
realizátormi aj nositeïmi naddielových vývinových
tendencií. Prevedenie vývinových radov na pojmy je
umožněné spomínaným kauzálnym charakterom sú-
vislostí.
Za faktické svědectvo vývinovej súvislosti sa v Kuta-
lovej koncepcii pokládá javová podobnost. Opráv-
ňuje sa to tým, že sa umeleckosť umenia kladie do
jeho zmyslovosti a javovosti ako prejavov výtvarnosti,
vytvorenosti, formovosti a sformovanosti. Javovosť sa
chápe ako přejav formy, forma tu však nie je ani len
impresia, ani len abstrakcia. Konkrétné stvárnenie
vystupuje ako vec, ktorá sa zmyslovo prezentuje.
To by však stále ešte neopravňovalo stotožniť podob-
nosti so súvislosťou; výsledkom by bol absolútny ato-
mizmus sebastvárnení a sebaprejavov. Rozhodujúce
je, že konkrétna zmyslovo-vecná forma je uskutečňo-
váním nadindividuálnej, naddielovej formovej ten-
dencie, je realizáciou formového vývinu; vývin sa
chápe ako súvislosť; súvislosť ako kauzalita; a kauza-
lita je fenomén spájajúci oblast konkrétného a abstrakt-
ného, sám však vo svojej podstatě prvok abstraktný,
preto proveditelný na pojmy. Kauzalita nie je
u Kutala iba výkonom intelektu, antropologizačným
přisvojením, podriadením nediskurzívneho diskur-
zívnemu — je objektivně jestvujúcim fenoménom.

A tak, keďže konkrétnost formy sa chápe ako uskutoč-
ňovanie vývinovej logiky (formového vývinu), javová
podobnosť vystupuje ako svědectvo vývinovej súvis-
losti.
Vývin stotožnený s kauzalitou znamená, že sa
racionálna logika předpokládá ako reália. Dějinný
priebeh sa považuje za logický, racionálny — preto
i racionálně poznateTný. Konkrétno sa chápe ako
založené na hlbšej konštrukcii — na kauzalitě. Táto
kauzalita sa nepovažuje za antropologická výsadu
člověka, naopak, právě jej objektivna existencia
umožňuje aby bola poznávaná 1'udským rozumom.
V našom případe však nejde len o prenesenie prírodo-
vednej představy kauzality do sféry, ktorú člověk sám
formuje (aj ked přírodovědný póvod tohto konceptu
tu přetrvává). Kauzalita sa chápe ako objektivny
fundament dějin, ako to, čo majú dějiny spoločné
s přírodou, tak ako to má s ňou spoločné člověk.
Dějiny sa tu nechápu ako výlučnost člověka, ako
antropologický ostrov alebo oáza zmysluplnosti v mo-
ři mimol’udskej bezzmyselnosti. Dějiny rovnako ako
příroda sú podlá rozoberaného stanoviska kauzálně
zmysluplné, preto i racionálně natolko poznatelné,
nakolko je sama kauzalita racionálnou. Je racionálně
zistitelná, vo svojej podstatě však zostáva plná záhad.
Opakuje sa tu napätie poznatelnosti s nepoznatel-
nosťou, empirie s racionalitou, dějin s podstatou,
ktoré sme zistili už aj na iných úrovniach Kutalovej
koncepcie. Tu sa objavuje ako napätie dějin a přírody
ked dějiny sa nechápu ako sféra protiprírodná, ale
ako podliehajúca rovnakým prírodným princípom.
Jedným z nich je kauzalita, druhým účelnost. Viděli
sme, že racionálnosť ako vnútorný základ formovo-
-umeleckých javov a ich dějinných vývinových zmien
tu má nielen kauzálny, ale aj účelový charakter:
speje k plnej sebarealizácii, k rozvinutiu všetkých
svojich potencií, obdobné ako organická priroda.
Stotožnenie súvislosti s podobnosťou, resp. identi-
fikovanie súvislosti formového vývinu z javových po-
dobností uměleckých diel sa tu však zakladá i na
dalšej rozhodujúcej charakteristiko vývinu — na
kontinuitě. Mierne javové odlišnosti rovnako ako
mierne podobnosti sa chápu ako doklady súvislosti
právě z hladiska axiómy vývinovej kontinuity. Čisto
štruktúrna vývinová súvislosť, ktorá by sa neprejavo-
vala bezpodmienečne podobnosťou, nemá v tejto
koncepcii významnejšie miesto právě preto, lebo
nediskurzívne fenomény sa nepovažuj ú za splodené