Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 132
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0264
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
132

nómny, odkázaný len na seba samého. Odohráva sa
sice ako specifická aktivita, ako pohyb specifického
celku, ako rozvíjanie vlastných vnútorných potencií,
a predsa sa tak v Kutalovom podaní deje v bytostné)
súvislosti s konkrétnou historickou skutočnostou ! Jeho
bytostný zřete! na dejinnú konkrétnosti neumožňuje,
aby sa umělecký formový vývin stal absolútne izolo-
vaným formalistickým pohybom. Viedlo by to k ahisto-
rickému chápaniu, k podriadeniu konkrétného ab-
straktnému a typickému, k opusteniu koncepcie dějin
ako neustálej novotvorby v prospěch typologických
cyklických návratov.
Specifický umělecký formotvorný vývin je preto
Kutalovi súčasťou konkrétných dějin, je v neustálom
vztahu k nim. Od mimoumeleckých sfér nezávisí
deterministicky; na konkrétných dějinách sa podiel’a
aktivně právě ako specifická relativné samostatná
sféra. Ak teda v Kutalovom chápaní nie je umělecký
formový vývin najednej straně absolútne autonómny
a imanentný, nie je na straně druhej závislý a deter-
minovaný od mimoumeleckých faktorov. Nie je však
ani stredom, kombináciou obidvoch týchto zložiek.
NepodieTa sa na konkrétných dějinách tým, že mimo-
umeleckým dějinám slúži (resp. naopak, že by bol
nimi bytostné determinovaný), ale právě tým že
uskutočňuje nenahraditelná spoločenskú aktivitu.
A predsa sa toto sebarozvijanie umeleckosti neodehrá-
vá v pyšnej oddelenosti od ostatných sfér. Umělecký
vývin nie je 1’ahostajný voči sociálno-historickému
dianiu. Právě ako svojbytný fenomén sa zvláštnym
spósobom — sebarealizáciou ako specifickou aktivi-
tou — spolupodiel’a na riešení dobových problémov.
Mimoriadne blízko má k sféře sociálno-psychologickej
a filozofickej. Riešením Specifických výtvarných prob-
lémov reflektuje a „rieši“ dobovú sociálno-psycho-
logickú situáciu. Vztah k ostatným sférám kultúry
je teda najskór vzťahom paralelity, ako to vyplývá
už z Rieglovho a Dvořákovho dedičstva.45 Nie je to
však paralelita pasívna; umělecký podiel na dějinách
sa nechápe iba ako automatický odraz, pretože takéto
ponímanie by viedlo právě k strate Specifického spolo-
čenského postavenia umenia. Nie je to ani paralelita
výlučné spirituálneho charakteru, v zmysle duchovné-
ho výrazu, pretože aj tu sa stráca špecifickosť umelec-
kej aktivity. Paralelita umenia k iným kultúrnym
aktivitám má v Kutalovom podaní funkčný charakter.
Rovnako ako povedzme filozofia, i výtvarné umenie
sa podiel’a na konkrétných dějinách aktivně a Speci-

ficky, angažované, s istou nenahraditelnou funkciou,
a teda aj v zmysle istého uhlu vztahu k réalité.46
Okrem toho umenie u Kutala nie je výtvarným vý-
razom spirituálneho, ani výrazom homogenity doby.
Ťažisko sa presúva z abstraktnej sféry světonázoru na
realistickejší sociálno-psychologický fenomén (i ked
primárným vzťahom výtvarného umenia nadalej
zostáva vzťah k sférám „duchovným“, hoci už nie
spirituálně chápaným), pričom východiskem je inter-
akcia dobových filozofických názorov a sociálno-psy-
chologickej situácie, vyplývajúcej z konkrétných so-
ciálno-historických událostí a procesov. Umenie sa
tak viaže na sociálny kontext; formová podoba je
viazaná na historická sociálno-psychologickú situáciu,
ale aj na psychológiu sociálnych tried a vrstiev. Ume-
nie teda nie je homogenistickým odrazom, ani výra-
zom dobovej situácie ako celku, ale traktuje realitu
z perspektivy sociálno-psychologickej situácie istej
triedy. Tým je daný jeho funkčný posun. Z tejto
skutočnosti vyplývá okrem iného aj členenie vývinu
na vývinové prúdy. A predsa ani v tomto vzťahu nie je
umenie absolútne determinované. Nemusí a ani ne-
zostáva vždy viazané na svoju póvodnú triedu. Právě
preto, že je relativné autonomně, že je sociálně
funkčné ako Specifické stvárňovanie, riešenie formo-
vých problémov, móže dójsť k nesúladu formy a ob-
sahu, prostriedkov a cielov.47 Umělecký vývin sa tak
paralelné, Specificky a relativné nezávisle, t. j. i aktivně
podiel’a na riešení dobových problémov cez riešenie
problémov formy a svojho vývinu. Nie je teda ani
odrazom, ani výrazom doby. Je aktívnym sociálno-
- historickým prvkom právě ako Specifická sféra. Z toho
vyplývá, že i jeho funkcia sa móže dějinně meniť. Móže
byť raz prevažne podněcováním, inokedy únikom,
burcováním alebo pacifikáciou atď.
Riešenie formálnych problémov však predsa len
nie je absolútne izolované a automómne. Paralelnosť
obsahu formy k mimoumeleckým dobovým problé-
mom je čímsi viac než aditívnym združením Speci-
fických sfér. Umělecký vývin je svojbytný. Nové
formové riešenia vyplývajú zo vzťahu k predošlým,
a predsa sa vždy vzťahujú k dobovej sociálno-psycho-
logickej situácii. Umělecké formy sú jej Specifickým
reflexom a riešením, hoci, ako sa už povedalo, funkčně
posunutým. Stvárňovanie je vytváraním vzťahu k ob-
jektívnej skutočnosti. Toto umělecké stvárnenie vzťahu
ku skutočnosti je platformou, na ktorej sa uskutočňuje
konkrétny dějinný pohyb. Cez rózne zaujatia vzťahu
loading ...