DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Úvahy o umeleckohistorickom stanovisku Alberta Kutala
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0264
132
nómny, odkázaný len na seba samého. Odohráva sa
sice ako specifická aktivita, ako pohyb specifického
celku, ako rozvíjanie vlastných vnútorných potencií,
a predsa sa tak v Kutalovom podaní deje v bytostné)
súvislosti s konkrétnou historickou skutočnostou ! Jeho
bytostný zřete! na dejinnú konkrétnosti neumožňuje,
aby sa umělecký formový vývin stal absolútne izolo-
vaným formalistickým pohybom. Viedlo by to k ahisto-
rickému chápaniu, k podriadeniu konkrétného ab-
straktnému a typickému, k opusteniu koncepcie dějin
ako neustálej novotvorby v prospěch typologických
cyklických návratov.
Specifický umělecký formotvorný vývin je preto
Kutalovi súčasťou konkrétných dějin, je v neustálom
vztahu k nim. Od mimoumeleckých sfér nezávisí
deterministicky; na konkrétných dějinách sa podiel’a
aktivně právě ako specifická relativné samostatná
sféra. Ak teda v Kutalovom chápaní nie je umělecký
formový vývin najednej straně absolútne autonómny
a imanentný, nie je na straně druhej závislý a deter-
minovaný od mimoumeleckých faktorov. Nie je však
ani stredom, kombináciou obidvoch týchto zložiek.
NepodieTa sa na konkrétných dějinách tým, že mimo-
umeleckým dějinám slúži (resp. naopak, že by bol
nimi bytostné determinovaný), ale právě tým že
uskutočňuje nenahraditelná spoločenskú aktivitu.
A predsa sa toto sebarozvijanie umeleckosti neodehrá-
vá v pyšnej oddelenosti od ostatných sfér. Umělecký
vývin nie je 1’ahostajný voči sociálno-historickému
dianiu. Právě ako svojbytný fenomén sa zvláštnym
spósobom — sebarealizáciou ako specifickou aktivi-
tou — spolupodiel’a na riešení dobových problémov.
Mimoriadne blízko má k sféře sociálno-psychologickej
a filozofickej. Riešením Specifických výtvarných prob-
lémov reflektuje a „rieši“ dobovú sociálno-psycho-
logickú situáciu. Vztah k ostatným sférám kultúry
je teda najskór vzťahom paralelity, ako to vyplývá
už z Rieglovho a Dvořákovho dedičstva.45 Nie je to
však paralelita pasívna; umělecký podiel na dějinách
sa nechápe iba ako automatický odraz, pretože takéto
ponímanie by viedlo právě k strate Specifického spolo-
čenského postavenia umenia. Nie je to ani paralelita
výlučné spirituálneho charakteru, v zmysle duchovné-
ho výrazu, pretože aj tu sa stráca špecifickosť umelec-
kej aktivity. Paralelita umenia k iným kultúrnym
aktivitám má v Kutalovom podaní funkčný charakter.
Rovnako ako povedzme filozofia, i výtvarné umenie
sa podiel’a na konkrétných dějinách aktivně a Speci-
ficky, angažované, s istou nenahraditelnou funkciou,
a teda aj v zmysle istého uhlu vztahu k réalité.46
Okrem toho umenie u Kutala nie je výtvarným vý-
razom spirituálneho, ani výrazom homogenity doby.
Ťažisko sa presúva z abstraktnej sféry světonázoru na
realistickejší sociálno-psychologický fenomén (i ked
primárným vzťahom výtvarného umenia nadalej
zostáva vzťah k sférám „duchovným“, hoci už nie
spirituálně chápaným), pričom východiskem je inter-
akcia dobových filozofických názorov a sociálno-psy-
chologickej situácie, vyplývajúcej z konkrétných so-
ciálno-historických událostí a procesov. Umenie sa
tak viaže na sociálny kontext; formová podoba je
viazaná na historická sociálno-psychologickú situáciu,
ale aj na psychológiu sociálnych tried a vrstiev. Ume-
nie teda nie je homogenistickým odrazom, ani výra-
zom dobovej situácie ako celku, ale traktuje realitu
z perspektivy sociálno-psychologickej situácie istej
triedy. Tým je daný jeho funkčný posun. Z tejto
skutočnosti vyplývá okrem iného aj členenie vývinu
na vývinové prúdy. A predsa ani v tomto vzťahu nie je
umenie absolútne determinované. Nemusí a ani ne-
zostáva vždy viazané na svoju póvodnú triedu. Právě
preto, že je relativné autonomně, že je sociálně
funkčné ako Specifické stvárňovanie, riešenie formo-
vých problémov, móže dójsť k nesúladu formy a ob-
sahu, prostriedkov a cielov.47 Umělecký vývin sa tak
paralelné, Specificky a relativné nezávisle, t. j. i aktivně
podiel’a na riešení dobových problémov cez riešenie
problémov formy a svojho vývinu. Nie je teda ani
odrazom, ani výrazom doby. Je aktívnym sociálno-
- historickým prvkom právě ako Specifická sféra. Z toho
vyplývá, že i jeho funkcia sa móže dějinně meniť. Móže
byť raz prevažne podněcováním, inokedy únikom,
burcováním alebo pacifikáciou atď.
Riešenie formálnych problémov však predsa len
nie je absolútne izolované a automómne. Paralelnosť
obsahu formy k mimoumeleckým dobovým problé-
mom je čímsi viac než aditívnym združením Speci-
fických sfér. Umělecký vývin je svojbytný. Nové
formové riešenia vyplývajú zo vzťahu k predošlým,
a predsa sa vždy vzťahujú k dobovej sociálno-psycho-
logickej situácii. Umělecké formy sú jej Specifickým
reflexom a riešením, hoci, ako sa už povedalo, funkčně
posunutým. Stvárňovanie je vytváraním vzťahu k ob-
jektívnej skutočnosti. Toto umělecké stvárnenie vzťahu
ku skutočnosti je platformou, na ktorej sa uskutočňuje
konkrétny dějinný pohyb. Cez rózne zaujatia vzťahu
nómny, odkázaný len na seba samého. Odohráva sa
sice ako specifická aktivita, ako pohyb specifického
celku, ako rozvíjanie vlastných vnútorných potencií,
a predsa sa tak v Kutalovom podaní deje v bytostné)
súvislosti s konkrétnou historickou skutočnostou ! Jeho
bytostný zřete! na dejinnú konkrétnosti neumožňuje,
aby sa umělecký formový vývin stal absolútne izolo-
vaným formalistickým pohybom. Viedlo by to k ahisto-
rickému chápaniu, k podriadeniu konkrétného ab-
straktnému a typickému, k opusteniu koncepcie dějin
ako neustálej novotvorby v prospěch typologických
cyklických návratov.
Specifický umělecký formotvorný vývin je preto
Kutalovi súčasťou konkrétných dějin, je v neustálom
vztahu k nim. Od mimoumeleckých sfér nezávisí
deterministicky; na konkrétných dějinách sa podiel’a
aktivně právě ako specifická relativné samostatná
sféra. Ak teda v Kutalovom chápaní nie je umělecký
formový vývin najednej straně absolútne autonómny
a imanentný, nie je na straně druhej závislý a deter-
minovaný od mimoumeleckých faktorov. Nie je však
ani stredom, kombináciou obidvoch týchto zložiek.
NepodieTa sa na konkrétných dějinách tým, že mimo-
umeleckým dějinám slúži (resp. naopak, že by bol
nimi bytostné determinovaný), ale právě tým že
uskutočňuje nenahraditelná spoločenskú aktivitu.
A predsa sa toto sebarozvijanie umeleckosti neodehrá-
vá v pyšnej oddelenosti od ostatných sfér. Umělecký
vývin nie je 1’ahostajný voči sociálno-historickému
dianiu. Právě ako svojbytný fenomén sa zvláštnym
spósobom — sebarealizáciou ako specifickou aktivi-
tou — spolupodiel’a na riešení dobových problémov.
Mimoriadne blízko má k sféře sociálno-psychologickej
a filozofickej. Riešením Specifických výtvarných prob-
lémov reflektuje a „rieši“ dobovú sociálno-psycho-
logickú situáciu. Vztah k ostatným sférám kultúry
je teda najskór vzťahom paralelity, ako to vyplývá
už z Rieglovho a Dvořákovho dedičstva.45 Nie je to
však paralelita pasívna; umělecký podiel na dějinách
sa nechápe iba ako automatický odraz, pretože takéto
ponímanie by viedlo právě k strate Specifického spolo-
čenského postavenia umenia. Nie je to ani paralelita
výlučné spirituálneho charakteru, v zmysle duchovné-
ho výrazu, pretože aj tu sa stráca špecifickosť umelec-
kej aktivity. Paralelita umenia k iným kultúrnym
aktivitám má v Kutalovom podaní funkčný charakter.
Rovnako ako povedzme filozofia, i výtvarné umenie
sa podiel’a na konkrétných dějinách aktivně a Speci-
ficky, angažované, s istou nenahraditelnou funkciou,
a teda aj v zmysle istého uhlu vztahu k réalité.46
Okrem toho umenie u Kutala nie je výtvarným vý-
razom spirituálneho, ani výrazom homogenity doby.
Ťažisko sa presúva z abstraktnej sféry světonázoru na
realistickejší sociálno-psychologický fenomén (i ked
primárným vzťahom výtvarného umenia nadalej
zostáva vzťah k sférám „duchovným“, hoci už nie
spirituálně chápaným), pričom východiskem je inter-
akcia dobových filozofických názorov a sociálno-psy-
chologickej situácie, vyplývajúcej z konkrétných so-
ciálno-historických událostí a procesov. Umenie sa
tak viaže na sociálny kontext; formová podoba je
viazaná na historická sociálno-psychologickú situáciu,
ale aj na psychológiu sociálnych tried a vrstiev. Ume-
nie teda nie je homogenistickým odrazom, ani výra-
zom dobovej situácie ako celku, ale traktuje realitu
z perspektivy sociálno-psychologickej situácie istej
triedy. Tým je daný jeho funkčný posun. Z tejto
skutočnosti vyplývá okrem iného aj členenie vývinu
na vývinové prúdy. A predsa ani v tomto vzťahu nie je
umenie absolútne determinované. Nemusí a ani ne-
zostáva vždy viazané na svoju póvodnú triedu. Právě
preto, že je relativné autonomně, že je sociálně
funkčné ako Specifické stvárňovanie, riešenie formo-
vých problémov, móže dójsť k nesúladu formy a ob-
sahu, prostriedkov a cielov.47 Umělecký vývin sa tak
paralelné, Specificky a relativné nezávisle, t. j. i aktivně
podiel’a na riešení dobových problémov cez riešenie
problémov formy a svojho vývinu. Nie je teda ani
odrazom, ani výrazom doby. Je aktívnym sociálno-
- historickým prvkom právě ako Specifická sféra. Z toho
vyplývá, že i jeho funkcia sa móže dějinně meniť. Móže
byť raz prevažne podněcováním, inokedy únikom,
burcováním alebo pacifikáciou atď.
Riešenie formálnych problémov však predsa len
nie je absolútne izolované a automómne. Paralelnosť
obsahu formy k mimoumeleckým dobovým problé-
mom je čímsi viac než aditívnym združením Speci-
fických sfér. Umělecký vývin je svojbytný. Nové
formové riešenia vyplývajú zo vzťahu k predošlým,
a predsa sa vždy vzťahujú k dobovej sociálno-psycho-
logickej situácii. Umělecké formy sú jej Specifickým
reflexom a riešením, hoci, ako sa už povedalo, funkčně
posunutým. Stvárňovanie je vytváraním vzťahu k ob-
jektívnej skutočnosti. Toto umělecké stvárnenie vzťahu
ku skutočnosti je platformou, na ktorej sa uskutočňuje
konkrétny dějinný pohyb. Cez rózne zaujatia vzťahu