0.5
1 cm
136
—- nech už máme akýkofvek názor na ich perspektiv-
nost —- vyrástlo také impozantně umeleckohistorické
dielo. Znamená to zamýšlať sa aj nad základnými otáz-
kami, možnosťami, zmyslom i posláním dějepisu
umenia.51
Poznámky
1 Volná rekonstrukcia niektorých myšlienok vyslovených prof.
A. Kutalom v súkromnom rozhovore 7. marca 1973 v Bratislavě.
2 KUTAL, A.: O reliéfu od P. Marie Sněžné a některých otáz-
kách českého sochařství první poloviny 14. století. In: Umění,
21, 1973, s. 488.
3 Autorom termínu ,,historika“ je DROYSEN, J. G. : Grund-
riss der Historik, 1868 (3. vyd. München 1958). Na dejepis umenia
ho aplikoval BADT, K. : Eine Wissenschaftslehre der Kunstge-
schichte, Köln 1971 (1. kapitola má názov Das Problem: „His-
torik“ der Kunstgeschichte); a najnovšie BAUER, H.: Kunst-
historik, eine kritische Einführung in das Studium der Kunst-
geschichte. München 1976, s. 10. BADT, K. : c. d., s. 11, chápe
„historiku dějin umenia“ na jednej straně ako metodológiu
dějin, na straně druhej ako předpoklady i skutočné podmienenia
dějin umenia. BAUER, H. : c. d., s. 10, poníma „kunsthistoriku“
ako „die wissenschaftliche Betätigung vor der Geschichte in den
bestimmten Methoden“. RÜSEN, J.: Ästhetik und Geschichte,
Stuttgart 1976, chápe „historiku“ (pravda, vo vztahu k všeobec-
ným dějinám) ako „die allgemeinen Annahmen über den ge-
schichtlichen Charakter der menschlichen Vergangenheit, die
jeder konkreten Forschung bestimmend zugrunde liegen.“ Pojem
v predkladanej štúdii nechápeme ako explicitnú koncepciu dejin
umenia, ale ako medzivrstvu, nachádzajúcu sa medzi sformulova-
nými, programovými názormi a fundujúcou vrstvou životných
skúseností, hodnot, axióm a přesvědčení. Vrstvami rámca zmyslu,
existenčného horizontu, životnej neracionalizovanej skúsenosti
a intencií sa nebudeme zaoberať. Vrstva fundujúcej celkovej
koncepcie (pred-sudok celku) a už spredmetnených axiomatizo-
vaných životných skúsenostných obsahov (axióm), ktorú nazý-
váme implicitnou „kunsthistorikou“, přesahuje teda tak do sféry
sformulovaných teoretických názorov, ako aj do sféry ich život-
ných prameňov (přesvědčení, nesformulovaných skúsenostných
obsahov, intencií atď.) Pokus o rekonštrukciu tejto implicitnej
„kunsthistoriky“ (zastávaného, ale nespredmetneného, alebo len
čiastočne spredmetneného stanoviska k základným otázkám
a k otázkám zakladajúcim aj tieto základné otázky) riskuje
preto značnú mieru subjektívnej nadsádzky. Implicitně pred-
racionálne — ale racionalizovatelné — stanovisko je bázou,
ktorá umožňuje pozitivně konkrétné skúmanie a ktorá mu vy-
medzuje jeho typické súradnice. Preto sa domnievame, že stojí
za to pokúšať sa o rekonštruovanie aj za cenu skreslenia a defor-
mácií. Charakter konkrétného umeleckohistorického bádania
závisí od charakteru imanentnej „kunsthistoriky“, aj keď nie je
spredmetnená, ale je spatné modifikovaná konkrétným empiric-
kým bádáním. Právě svojou nesformulovanosťou móže plnit’
funkciu nepochybných axiom, funkciu pevného bodu, bez kto-
rého sa konkrétné bádanie nezaobíde. Napriek tomu, že táto
vrstva je neexplicitná, je predsa len velmi určitá. Neexplicitnosťou
sa bráni tak relativizácii, ako aj osudu každého spredmetnenia:
pretože musí byť presne vymedzené, určité, nemože sa vyhnúť
absolutizáciám a zjednoduseniam. Právě zjednostrannením plní
svoju funkciu angažovaného presadzovania názoru i funkciu pre-
skúsavania jednej z možností, funkciu sondy.
4 PĚŠINA, J.: Šedesát let Alberta Kutala. Umění, 11, 1963,
č. 6, s. 410; tenže: K nové syntéze dějin českého gotického
umění. Umění, 21, 1973, č. 3, s. 240—247 (nasej problematiky
sa týká predovsetkým s. 241—242); HOMOLKA, J.: K proble-
matice české plastiky 1350—1450, na okraj knihy A. Kutala
„České gotické sochařství 1350—1450. Umění, 11, 1963, č. 6,
s. 432—437.
5 Tak predovsetkým PĚŠINA, J.: K nové syntéze, s. 241 ; tenže:
Šedesát let, s. 409.
6 To vyzdvihuje HOMOLKA, J.: c. d., s. 436.
7 HOMOLKA, J.: c. d., s. 434 a n.
8 HOMOLKA, J.: c. d., s. 437.
• PĚŠINA, J.: Šedesát let, s. 408.
10 HOMOLKA, J.: c. d., s. 436.
11 PĚŠINA, J.: K nové syntéze, s. 241.
12 HOMOLKA, J. : c. d., s. 437. Homolková analýza Kutalovho
umeleckohistorického stanoviska je na niektorých miestach
podaná z hladiska ikonologických a štrukturálno-ikonologických
ideálov, keď například (c. d., s. 434) hovoří, že Kutalovi „nejde
stále ještě (podčiarkol J. B.) o interpretaci jednotlivých děl“,
alebo keď (c. d., s. 437) v dosť nejasnej formulácii hovoří o Kuta-
lovej skepse tak voči formálnej analýze, ako aj voči příliš priamo-
čiaremu poznaniu, pričom tvrdí, že ho táto možnosť „neustále
přitahovala a kterou nyní počíná realizovat.“
Hovořit’ o nejakej podstatnej skepse A. Kutala voči analýze
výtvarnej formy, ktorú pokládal za záruku objektivity poznania
a jeho věcnosti, je, zdá sa nám nadsadené, rovako ako domnien-
ka (ktorá sa nesplnila) o jeho přibližovaní sa k metodám (či
dokonca o ich přijímaní), ktoré sa odvažujú prekročiť medzeru
oddělujúcu konkrétnosť výtvarnej formy od apriorně sformova-
ných myslienkových obsahov ich kauzálnym spojením (budujúc
na novokantovských premisách). Takáto interpretácia Kutalovho
stanoviska a jeho vývoja implikuje hodnotenie spomenutých metod
nie ako odlišného pohfadu na spoločnú vec, ale ako vyššieho stup-
ňa poznania a nevyhnutného progresívnejšieho vývinového štádia
disciplíny, ktoré údajné musí skór alebo neskór prijať každý
tvořivý pracovník.
V nasledujúcej analýze Kutalovho stanoviska sa okrem iného,
pokúsime ukázat’, že interpretáciu jednotlivého diela chápe len
ako prvý stupeň dějepisu a v jeho logike nemože mať samostatný
význam (ako povedzme v ikonológii alebo štrukturalizme) ; že
táto „kunsthistorika“ sa zakladá na odlišných princípoch ako
například štrukturalizmus alebo ikonológia, ale přitom je totálnou
koncepci ou, zaujímajúcou vztah k vsetkým základným otázkám
a stránkám skúmaného predmetu. V jej rámci sa jedno dielo
nemože stať konečným cielom a forma sa nemože spájať priamo
s diskurzívnymi obsahmi. Pevná logická výstavba jeho „kunst-
historiky“ znemožňuje Kutalovi prejsť povedzme k ikonologic-
kému alebo Štrukturalistickému chápaniu, ba nedovoluje mu ani
nějaké podstatnejšie začlenenie ich čiastkových prvkov do jeho
systému. Znamenalo by to nielen změnu názoru a nastrbenie lo-
giky stavby jeho umeleckohistorického stanoviska, ale cosi pod-
statnejšie: opustenie neexplicitných skúsenostných fundamentov,
ktoré sú zásadné odlišné od ikonologických alebo štrukturalistic-
kých. Názory možno plynule meniť vtedy, ak je možné nové
názorové polohy logicky vyvodiť z týchto neracionalizovaných
životných axióm, ktoré zakladajú identitu, pevnosť aj istotu
stanoviska: Přechod k názoru,Jktorý by bol v rozpore s axiomatic-
kým fundamentom, s fundujúcou skúsenostnou evidenciou, je
u tak dósledne mysliaceho bádatela akým bol A. Kutal možný
len radikálnou krízou, iba zásadné novým životným zážitkom,
prestrukturovaním fundamentálnej životnej skúsenosti, ako sa to
stalo například v případe Maxa Dvořáka (i keď, pravda, nie bez
vnútornej logiky, ktorou sa vyznačujú velkí duchovia), ale aj
Kutalovho brněnského spolupracovníka Václava Richtera.
V Kutalovom případe k takémuto vnútornému zlomu nedošlo.
Jeho umeleckohistorické stanovisko je konzistentně, logické,
identické a totálně, čo nevylučuje, že je súčasne logické dialekticky,
plné vnútorného napätia a dynamiky. Dialektika jeho stanoviska
je právě plodom jeho totálnosti.
13 Platia predovšetkým pre vrcholnú a záverečnú fázu Kutalovej
—- nech už máme akýkofvek názor na ich perspektiv-
nost —- vyrástlo také impozantně umeleckohistorické
dielo. Znamená to zamýšlať sa aj nad základnými otáz-
kami, možnosťami, zmyslom i posláním dějepisu
umenia.51
Poznámky
1 Volná rekonstrukcia niektorých myšlienok vyslovených prof.
A. Kutalom v súkromnom rozhovore 7. marca 1973 v Bratislavě.
2 KUTAL, A.: O reliéfu od P. Marie Sněžné a některých otáz-
kách českého sochařství první poloviny 14. století. In: Umění,
21, 1973, s. 488.
3 Autorom termínu ,,historika“ je DROYSEN, J. G. : Grund-
riss der Historik, 1868 (3. vyd. München 1958). Na dejepis umenia
ho aplikoval BADT, K. : Eine Wissenschaftslehre der Kunstge-
schichte, Köln 1971 (1. kapitola má názov Das Problem: „His-
torik“ der Kunstgeschichte); a najnovšie BAUER, H.: Kunst-
historik, eine kritische Einführung in das Studium der Kunst-
geschichte. München 1976, s. 10. BADT, K. : c. d., s. 11, chápe
„historiku dějin umenia“ na jednej straně ako metodológiu
dějin, na straně druhej ako předpoklady i skutočné podmienenia
dějin umenia. BAUER, H. : c. d., s. 10, poníma „kunsthistoriku“
ako „die wissenschaftliche Betätigung vor der Geschichte in den
bestimmten Methoden“. RÜSEN, J.: Ästhetik und Geschichte,
Stuttgart 1976, chápe „historiku“ (pravda, vo vztahu k všeobec-
ným dějinám) ako „die allgemeinen Annahmen über den ge-
schichtlichen Charakter der menschlichen Vergangenheit, die
jeder konkreten Forschung bestimmend zugrunde liegen.“ Pojem
v predkladanej štúdii nechápeme ako explicitnú koncepciu dejin
umenia, ale ako medzivrstvu, nachádzajúcu sa medzi sformulova-
nými, programovými názormi a fundujúcou vrstvou životných
skúseností, hodnot, axióm a přesvědčení. Vrstvami rámca zmyslu,
existenčného horizontu, životnej neracionalizovanej skúsenosti
a intencií sa nebudeme zaoberať. Vrstva fundujúcej celkovej
koncepcie (pred-sudok celku) a už spredmetnených axiomatizo-
vaných životných skúsenostných obsahov (axióm), ktorú nazý-
váme implicitnou „kunsthistorikou“, přesahuje teda tak do sféry
sformulovaných teoretických názorov, ako aj do sféry ich život-
ných prameňov (přesvědčení, nesformulovaných skúsenostných
obsahov, intencií atď.) Pokus o rekonštrukciu tejto implicitnej
„kunsthistoriky“ (zastávaného, ale nespredmetneného, alebo len
čiastočne spredmetneného stanoviska k základným otázkám
a k otázkám zakladajúcim aj tieto základné otázky) riskuje
preto značnú mieru subjektívnej nadsádzky. Implicitně pred-
racionálne — ale racionalizovatelné — stanovisko je bázou,
ktorá umožňuje pozitivně konkrétné skúmanie a ktorá mu vy-
medzuje jeho typické súradnice. Preto sa domnievame, že stojí
za to pokúšať sa o rekonštruovanie aj za cenu skreslenia a defor-
mácií. Charakter konkrétného umeleckohistorického bádania
závisí od charakteru imanentnej „kunsthistoriky“, aj keď nie je
spredmetnená, ale je spatné modifikovaná konkrétným empiric-
kým bádáním. Právě svojou nesformulovanosťou móže plnit’
funkciu nepochybných axiom, funkciu pevného bodu, bez kto-
rého sa konkrétné bádanie nezaobíde. Napriek tomu, že táto
vrstva je neexplicitná, je predsa len velmi určitá. Neexplicitnosťou
sa bráni tak relativizácii, ako aj osudu každého spredmetnenia:
pretože musí byť presne vymedzené, určité, nemože sa vyhnúť
absolutizáciám a zjednoduseniam. Právě zjednostrannením plní
svoju funkciu angažovaného presadzovania názoru i funkciu pre-
skúsavania jednej z možností, funkciu sondy.
4 PĚŠINA, J.: Šedesát let Alberta Kutala. Umění, 11, 1963,
č. 6, s. 410; tenže: K nové syntéze dějin českého gotického
umění. Umění, 21, 1973, č. 3, s. 240—247 (nasej problematiky
sa týká predovsetkým s. 241—242); HOMOLKA, J.: K proble-
matice české plastiky 1350—1450, na okraj knihy A. Kutala
„České gotické sochařství 1350—1450. Umění, 11, 1963, č. 6,
s. 432—437.
5 Tak predovsetkým PĚŠINA, J.: K nové syntéze, s. 241 ; tenže:
Šedesát let, s. 409.
6 To vyzdvihuje HOMOLKA, J.: c. d., s. 436.
7 HOMOLKA, J.: c. d., s. 434 a n.
8 HOMOLKA, J.: c. d., s. 437.
• PĚŠINA, J.: Šedesát let, s. 408.
10 HOMOLKA, J.: c. d., s. 436.
11 PĚŠINA, J.: K nové syntéze, s. 241.
12 HOMOLKA, J. : c. d., s. 437. Homolková analýza Kutalovho
umeleckohistorického stanoviska je na niektorých miestach
podaná z hladiska ikonologických a štrukturálno-ikonologických
ideálov, keď například (c. d., s. 434) hovoří, že Kutalovi „nejde
stále ještě (podčiarkol J. B.) o interpretaci jednotlivých děl“,
alebo keď (c. d., s. 437) v dosť nejasnej formulácii hovoří o Kuta-
lovej skepse tak voči formálnej analýze, ako aj voči příliš priamo-
čiaremu poznaniu, pričom tvrdí, že ho táto možnosť „neustále
přitahovala a kterou nyní počíná realizovat.“
Hovořit’ o nejakej podstatnej skepse A. Kutala voči analýze
výtvarnej formy, ktorú pokládal za záruku objektivity poznania
a jeho věcnosti, je, zdá sa nám nadsadené, rovako ako domnien-
ka (ktorá sa nesplnila) o jeho přibližovaní sa k metodám (či
dokonca o ich přijímaní), ktoré sa odvažujú prekročiť medzeru
oddělujúcu konkrétnosť výtvarnej formy od apriorně sformova-
ných myslienkových obsahov ich kauzálnym spojením (budujúc
na novokantovských premisách). Takáto interpretácia Kutalovho
stanoviska a jeho vývoja implikuje hodnotenie spomenutých metod
nie ako odlišného pohfadu na spoločnú vec, ale ako vyššieho stup-
ňa poznania a nevyhnutného progresívnejšieho vývinového štádia
disciplíny, ktoré údajné musí skór alebo neskór prijať každý
tvořivý pracovník.
V nasledujúcej analýze Kutalovho stanoviska sa okrem iného,
pokúsime ukázat’, že interpretáciu jednotlivého diela chápe len
ako prvý stupeň dějepisu a v jeho logike nemože mať samostatný
význam (ako povedzme v ikonológii alebo štrukturalizme) ; že
táto „kunsthistorika“ sa zakladá na odlišných princípoch ako
například štrukturalizmus alebo ikonológia, ale přitom je totálnou
koncepci ou, zaujímajúcou vztah k vsetkým základným otázkám
a stránkám skúmaného predmetu. V jej rámci sa jedno dielo
nemože stať konečným cielom a forma sa nemože spájať priamo
s diskurzívnymi obsahmi. Pevná logická výstavba jeho „kunst-
historiky“ znemožňuje Kutalovi prejsť povedzme k ikonologic-
kému alebo Štrukturalistickému chápaniu, ba nedovoluje mu ani
nějaké podstatnejšie začlenenie ich čiastkových prvkov do jeho
systému. Znamenalo by to nielen změnu názoru a nastrbenie lo-
giky stavby jeho umeleckohistorického stanoviska, ale cosi pod-
statnejšie: opustenie neexplicitných skúsenostných fundamentov,
ktoré sú zásadné odlišné od ikonologických alebo štrukturalistic-
kých. Názory možno plynule meniť vtedy, ak je možné nové
názorové polohy logicky vyvodiť z týchto neracionalizovaných
životných axióm, ktoré zakladajú identitu, pevnosť aj istotu
stanoviska: Přechod k názoru,Jktorý by bol v rozpore s axiomatic-
kým fundamentom, s fundujúcou skúsenostnou evidenciou, je
u tak dósledne mysliaceho bádatela akým bol A. Kutal možný
len radikálnou krízou, iba zásadné novým životným zážitkom,
prestrukturovaním fundamentálnej životnej skúsenosti, ako sa to
stalo například v případe Maxa Dvořáka (i keď, pravda, nie bez
vnútornej logiky, ktorou sa vyznačujú velkí duchovia), ale aj
Kutalovho brněnského spolupracovníka Václava Richtera.
V Kutalovom případe k takémuto vnútornému zlomu nedošlo.
Jeho umeleckohistorické stanovisko je konzistentně, logické,
identické a totálně, čo nevylučuje, že je súčasne logické dialekticky,
plné vnútorného napätia a dynamiky. Dialektika jeho stanoviska
je právě plodom jeho totálnosti.
13 Platia predovšetkým pre vrcholnú a záverečnú fázu Kutalovej
