9

diel postupov spočívá azda najvýraznejšie v tom,
ze prvý si túto podstatu berie priante za predmet,
ktorý třeba explikovať (sústreďuje sa na postih-
nutie principu väzby, štruktúrovanosti), kým
druhý rekonstruuje predovšetkým spósoby usku-
točňovania (sústreďuje sa na syntetizáciu zlo-
žiek), ony sa mu stávajú hlavným předmětem
(t- j. analytické rozlíšenie prvkov predmetu a po-
tom ich syntetizovanie). To vedie k diferencova-
niu na syntetizáciu rôznych pohladov a prístu-
Pov cestou ich metodického prispósobovania spo-
lečnému základu (v prvom případe) a k synte-
tizácii rovnocennou spoluprácou metod zachor-
vávajúcich si svoju zvláštnost (v druhom přípa-
de), pričom syntéza, rekonštruovanie organickos-
ti predmetu vzniká až ako výsledek spojenia
metod bádania.
2. Druhou cestou je vnútorná syntéza. Sám
predmet sa poníma ako už vopred syntetizovaný.
Presnejšie povedané, zdórazňuje sa mnohost
predmetov, ktoré však všetky majú předpoklá-
daného spoločného měno va těla. Právě tento spo-
lečný menovatel je základem onej vopred jest-
vujúcej syntetizácie, je takpovediac ňou samou.
Poznávací postup preto nemusí zhřňať přístupy,
veď samy rozmanité predmety předpokládané
súvisia na spoločnej báze. Poznáváme sa preto
uskutečňuje jedinou metodou, ktorá v sebe vnú-
torne a apriorně syntetizuje spomínaný spoloč-
ný základ. Presnejšie: vymedzuje sa. právě na
tento základ. Takýto druh gnozeologickej syn-
tetizácie je vlastně analýzou syntetickosti, hl'a-
daním a opisováním vnútornej spojitosti.
Ak sa prvá cesta k syntéze sústreďuje na ume-
nie ako špecifickú sféru a ukazuje jej súvis s os-
tatnými oblastami společenského života, druhá
cesta dospieva ku komparatistike odlišných sfér,
umožnenej právě tým, že předpokládá společ-
ného menovatel’a rozmanitých sfér sociálneho
diania. Dospieva k teorii a historii kultúr. Ale
obidve cesty sa právě tu pretínajú. Obe sú na-
směrované tak ku komparatistike kultúr (civi-
lizácií), ako aj k inherentnej sociologii urnenia.
A obidve chcú kultúrnu příslušnost i sociálnu
funkčnost urnenia odkryt v jeho špecifickosti,
nenahraditelnosti, umeleckosti urnenia.
Trend k syntetickéj koncepcii urnenia a dějin
urnenia, či už poňatej ako syntéza (resp. koope-

rácia) metod alebo ako rozpracováváme (a apli-
kácia) spoločného menovatel’a rôznych sfér, ba-
dat v celej súčasnej historiografii urnenia. S is-
tým nadsadením možno povedať, že po etapách
programovo extrémnych stanovísk sa do· popre-
dia dostává potřeba syntetizovat dosiahnuté vý-
sledky a hladať stanovisko, z kterého by bolo
možné objektivně zhodnotit tvořivý přínos všet-
kých prístupov.7 Potřeba, ktorá sa uplatňuje i v
najkonkrétnejších materiálových výskumoch,
je zdóvodnená stavom rozvoja disciplíny, množ-
stvem poznatkov, ktoré jednotlivé metodologie
priniesli, ktoré třeba zhodnotit, utriedit, zhrnúť.
Sovietsky dějepis urnenia sa vo vztahu k tomuto
syntetizačnému trendu vyznačuje tým, že úsilie
o univerzalistické, komplexně a syntetické chá-
panie bolo v jeho historii obsiahnuté odpočiatku.
Mohol sa tu oprieť o tradicie ruskej historiogra-
fie urnenia, ale rozhodujúcu úlohu pri kryštali-
zácii a vedomej tematizácii, pri zacielení k syn-
tetickosti zohrala marxistická platforma soviet-
skej umenovedy svojím fundamentálnym uni-
verzalizmom, monizmom a syntetizmom. Z nej
vyplynul aj druhý rozhodujúci specifický znak
smerovania sovietskeho dějepisu urnenia k syn-
tetickému stanovisku: že smerovanie k syntéze
je nerozlučné spáté s programovým objektiviz-
mom a materializmom. Neprotiřečí tomu ani sku-
tečnost, že sa sovietsky historik urnenia nebojí
syntetizovat také sféry, ako je historické pozná-
me a estetický dojem, poznanie a zážitek, ob-
jektivny a subjektivný prvok.8 To preto, že vy-
chádza z presvedčenia o objektivitě nielen po-
znania, ale aj hodnot, že umenie poníma ako dia-
lektickú jednotu historicky vzniknutého pozna-
nia a vytvárania trvalých hodnot, ako jednotu
poznania a hodnotenia. A to sa v konečnom dó-
sledku zakladá na myšlienke zákonitosti histo-
rického vývinu společnosti. Táto zákonitost
oprávňuje a zakladá trvalost hodnot. Estetické
hodnotenie sa preto nechápe len ako subjektivná
činnost, ba ani ako činnost kolektívneho subjek-
tu, dějinně obmedzená a relativná, lebo sa ňou
— ako vychádza z povedaného — uskutečňuje
sama dějinná zákonitost.
Načrtnuté cesty sovietskeho dějepisu urnenia
opíšeme a rozoberieme na niekolkých príkla-
doch. Nepojde nám teda o historický prehlad,