Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 21
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0029
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
21

vývinová originalita. Toto ponímanie umenia
ako výrazu subjektívnej tvořivosti a jeho dějin
ako neustálého procesu originality je zřetelnou
ahistorickou absolutizáciou črt moderného u-
menia a ich prenášaním na minulost. Znamená
to však aj ignorovanie důležitosti sociologickej
väzby umenia. Stálost ikonografických typov
v stredovekom umění je totiž jednak prejavom
kolektívneho světonázorového chápania, jednak
Prejavom vplyvu objednávatelských vrstiev na
umenie. Umelec nebol v středověku taký ako
v súčasnosti, bol ovela viazanejší dobovým chá-
páním a objednávkou. Nevytváral teda od die-
ta k dielu svoj subjektivný mýtus a neformuloval
osobný výraz. Jeho individualita sa prejavova-
la právě cez tradované typy námetov, ba i cez
tradované schémy znázornenia. Nielen náměty,
ale ani kompozičně uspoř iadania nemožno
v středověku považovat za samostatné výtvory
majstrov, a teda ani za vyjadrenie nimi vytvo-
řených obsahov. Lazarev uznává, že stabilita
ikonografie v středověku nie je absolútna, že
i ona sa mění s novými otázkami doby, takže
v sebe nesie stelesnené dobové idey. Třeba
však odlišit idey, ktoré do minulých diel vne-
sie sám bádáte!, od tých, ktoré vytvořil umelec.
Předpokládá sa tu, že umenie je totožné so zá-
merom, ktorý k němu viedol a splodil dielo.
Inými slovami: Lazarev zastáva striktně histo-
rické stanovisko, ktoré sa opiera o spolahlivé
a overitel’né pramene, o dokumenty doby. Od-
mieta ideál spojenia historického a sprítomňu-
júceho (resp. nadčasového esteticko-hodnotiace-
ho) chápavého přístupu. Rozhoduje v prospěch
znalostí. Preto odmieta sprítomňujúcu tenden-
eiu a zdórazňuje jednak faktor ověřitelného ra-
eionálneho poznania, t.j. najmä takého,
ktoré sa opiera o písomné dokumenty, jednak
faktor tradicie, vplyvu dobovej society a kon-
vencie priamo na podstatnú štruktúru umenia.
Dobový sociálno-historický kontext vzniku die-
la sa pokládá za vnútornú súčasť samého diela.
Lazarev však obsiahnutosť identity umenia
v dobovom chápaní — umenia v konvenciona-
lite, čím radikálně odromantizováva umenie —
nepovažuje za trvalú konstantu umenia, ako sa
s tým střetáváme vo viacerých súčasných zá-
Padných umeleckohistorických koncepciách.33

Vazbu umenia s dobovým chápáním a z nej
vyplývajúcu tradicionalitu námětových i kom-
pozičných typov pokládá Lazarev za špecifickú,
konkrétné historickú črtu napr. středověkého
umenia. V západoeurópskom novovekom umění
nachádza naopak primárnosť individuálneho vý-
razu a inovačného vývinu, ako aj priamej so-
ciálnej a ideovej aktivity. Odhliadnuc od toho,
že rovnako originalita, ale nesporhe i tradiciona-
lita představuje druh sociálnej väzby, a to afir-
matívneho stabilizujúceho typu, je zřejmé, že
ani vo vývoji, ani v tradovaní, ani vo vý-
raze, ani v aplikovaní schém nevidí Lazarev
nemennú podstatu umenia. Dějiny umenia
chápe ako přesun důležitosti týchto prvkov, čím
sa prejavuje ako historik s jedinou axiómou:
dějiny chápe ako konkrétnost, pričom táto
konkrétnost nesplýva s originálnosťou a inová-
ciou — móže byť i konkrétnou tradicionálno-
sťou. Nepřijímá teda předpoklad neměnného
základu umenia vo všeobecnosti. Umenie svoju
podstatu historicky ustavičné mění, a to preto,
že je tým, čím sa uskutečnilo, ako fungovalo
a ako bolo chápané v době svojho vzniku. Do-
bové chápanie vchádza priamo do stavby diel,
preto ho možno z nich vyvodit. Primárné ide
o rekonštrukciu póvodného významu umenia;
len on je autentickým významom umenia. Jeho
výhradné vyvodzovanie z umeleckej štruktúry
napriek tomu, že v nej dobový význam je ste-
lesnený, hrozí subjektivizmom, stotožnením
autentického významu diela s jeho súčasným
estetickým pósobením. Tomu třeba a možno če-
lit na základe znalostí dobového kontextu (dobo-
vého kontextuálneho významu umenia) a na zá-
klade objektívnych zložiek diel. Keďže dobová
kovencionalita a apriorita vchádza priamo do
štruktúry diel, nie je rekonštrukcia dobového
významu umenia z písomných a iných doku-
mentov prehrešením sa voči samej umeleckosti.
Pokia! ide o objektivně zložky diel samých, za
takýto element pokládá právě ikonografiu. Je
lapidárnym príkladom vchádzania dobovej kon-
vencionality do samého uměleckého organizmu,
dokladom, že umělecká štruktúra nie je svět od-
dělený od dobovej sociálnej dynamiky, že ide na-
opak o sféru interakcií. Právě preto je autentic-
kým významom umenia význam jeho konkrétnej
loading ...