Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 7
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0011
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
7

Metamorfózy portrétu
JINDRA BAKOŠOVÁ

K najvzrušujúcejším a súčasne najzložitejším
kapitolám dějin umenia patří nepochybné prob-
lematika portrétu. Prepletajú sa v nej najzá-
kladnejšie otázky historiografie umenia. Umě-
lecké zobrazenie konkrétnej 1’udskej tváře od-
dávna umožňovalo sebapoznávanie člověka, ste-
lesňovanie jeho predstáv o sebe a svojom mies-
te vo svete, i presadzovanie nárokov 1’udského
individua na spoločenské postavenie. Preto dě-
jiny portrétu nie sú len dějinami uměleckých
foriem alebo históriou 1’udskej tváře, nevyčer-
pávajú sa ani dějinami ponímania osobnosti.1
Sú aj históriou ludských spoločností, históriou
1’udských osudov v nich. V neposlednom rade
sú i dějinami spoločenských funkcií umenia —
sú históriou toho, ako rožne spoločenské vrstvy
presadzovali svoje ideály prostredníctvom por-
trétovania.2
Je pochopitelné, že o portréte vznikla rozsiah-
la spisba, v ktorej sa však nedosiahla zhoda ani
vo východiskovej otázke vymedzenia pojmu.3
Naša štúdia nesmeruje a ani nemóže směrovat
k zhrnutiu dosiahnutých poznatkov. Jej cielom
je načrtnúť na základe doterajších vědomostí
a vybraných typických príkladov premeny naj-
výraznejších úloh, ktoré portrét v dějinách mal.
Pochopitelné, nezaobíde sa to bez zjednoduše-
la, ktoré na niektorých miestach hraničí až
s nepřípustnou simplifikáciou. Pri vědomí zloži-
tosti vymedzenia hraníc portrétu bude základom
textu předpoklad, že portrétem je každé spo-
dobenie Tudskej tváře, ktoré má znázorňovat ur-
čitého člověka. Zámerom štúdie je přiblížit ději-
ny portrétneho žánru z jednej perspektivy —

z perspektivy sociálnych funkcií. Nemienime
ho přitom sledovat v celistvosti, ale najmä v tej
kultúrnej oblasti, ktorá je mu najvlastnejšia —
na európskom umění — bez ohfadu na to, či je
oprávněný názor, že v Europe mal portrét svo-
je ťažisko.4
Najstaršie zobrazenie 1’udskej tváře v prehis-
torických dobách je portrétom svojou funkciou.
Podobné ako v detskej kresbe, vo výtvarnom
přej ave primitívov a divochov, stačí aj tu iba
znak určený ako „ten a ten“ na to, aby sa v spo-
dobení viděla skutočná osoba.5 Ide teda o iden-
tifikáciu konkrétnej osoby (alebo božstva, při-
padne totemu) na základe výsostné konvenčné-
ho zobrazenia. Nie je však možné zovšeobecniť
předpoklad, že sa portrét vyvíjal od takéhoto
nerozlíšeného, druhového a čisto konvenčného
znakového zobrazenia 1’udskej individuality
k špecificky charakterizujúcemu.6 Najstaršie
portréty, lebky z Jericha, pochádzajúce z čias
okolo šesťtisíc rokov před naším letopočtem, bo-
lí svojou podstatou až naturalizujúce.7 Kosti
lebky zomretého boli totiž oblepené keramickou
hlínou a vytvarované do jej podoby. Namiesto
očí ako dóležitého magického centra života boli
do prázdných očných jamiek vložené mušle,
verne spodobujúce privreté mihalnice. Právě
tento příklad uvádza E. H. Gombrich na ilustrá-
ciu onoho druhu podobnosti, pri ktorej možno
použiť celkom nepodobné prvky, aby sa vyvo-
lal rovnaký účinok: mušle namiesto očí = ma-
gický pohfad.8
Obidva druhy prehistorických portrétov,
loading ...