Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

19


Majster Registra Gregorii: Otto II. přijímá hold ná-
rodoví, okolo 983. Repro O. Silingerová

nie podobá na svoju ranú fázu. Křesťanská sym-
bolika je však už pevne ustanovená a rozšířil
sa počet zobrazovaných postáv svätcov.
O zmohutnení moci církvi a ovládnutí duchov-
ného světa jej učením svědčí aj vymiznutie pa-
novnického portrétu, trvalej súčasti umenia už
od čias egyptskej Starej říše. Obraz svetskej
osoby sa dostával do umenia už len prostred-
níctvom votívnych diel a náhrobkov. Spodobe-
nia donátorov sa objavujú už v kresťanskej
antike.57 V ranom románskom umění sú výnim-
kou, postupné sa stávajú častějšími. Velkosťou
mizivá postavička donátora tu pomocou daru
získává nárok na zobrazenie v priestore, ktorý
sa pokládá za mimozemský — v společnosti po-
svátných postáv. Dostává sa do nadčasovej sfé-
ry, zvečňuje sa. Súčasne svoj záslužný čin do-
nátor predvádza na obdiv celej obci veriacich,
jeho zobrazenie má aj oslavnú funkciu. Tento

druh portrétu, ktorý bol formou identifikačným
zobrazením, zastupoval panovnícku a hodnostár-
sku podobizeň. Jedinou vrstvou, ktorá si mohla
dovolit’ stať sa donátorom, bol panovník, šlachta
a vysoké duchovenstvo. Aj keď sa zobrazení
nemohli v danej duchovnej klíme dať spodobiť
ako centrálně postavy obrazu, predsa len hlav-
ným účelom votívnych diel bolo zdöraznenie ich
moci, bohatstva a zbožnosti. Možnost reprezentá-
cie si vykupovali právě náboženským činom, do-
náciou. Tým si súčasne zabezpečovali „ná-
rok“ na posmrtný život. Obraz sa stával
akousi výměnnou hodnotou, ktorou so svojím
bohom obchodoval jeho darca.
Portréty mrtvých, za aké sa pokládali aj ob-
razy svätcov, nepředstavovali pre kreťanstvo
také nebezpečenstvo vpádu zmyslového světa
ako podobizně živých. Preto nevymizli ani z ra-
norománskeho umenia. Náhrobky ako najtypic-
kejšie portréty mrtvých (malovali, modelovali
ich až po smrti zobrazeného) patřili však svojím
základem podobné ako votívne diela medzi ve-
řejné panovnické a hodnostárske portréty.
V nich najváčšmi pretrvávajú stopy neskoro-
antického cisárskeho portrétu. Postava panov-
níka alebo iného hodnostára na nioh v prísnej
frontalite zapíňa pole náhrobnej došky; opatřená
je všetkými znakmi moci. Nápis skonkrétňuje
nielen měno, ale aj postavenie v spoločnosti.
Casto uvádza i slávne činy. Antická tradícia sa
niekedy prejavuje v úsilí charakterizovat tvář
zobrazeného. Vtedy sa náhrobok stává nositelom
komemoratívnej funkcie, vždy spojenej s dóra-
zom na vystihnutie reálnej podoby, převažuje
však účel glorifikačný a zvečňujúci. Zvěčněný
je však jednotlivec vykonávajúci svoj úřad a
kde je podanie typové, převažuje zvečnenie Sa-
mého úřadu. Cisár s korunou, říšským jablkom
a žezlom ostává cisárom napriek konců jeho
pozemského bytia (napr. náhrobok Rudolfa
Švábského v dóme v Merseburgu). Takisto žeh-
najúci biskup pevne zvierajúci svoju biskup-
skú berlu ostává „navždy“ vo svojom úřade
(náhrobok Friedricha z Wettinu, dóm v Magde-
burgu).
V období neskorej romaniky móže panovnicky
portrét vzniknúť aj mimo náboženských obrazov
alebo náhrobkov. Ako ukazujú nástěnné malby