Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 21
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0025
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
21


Naumburský majster: Ekkehard a Uta, po 1249. Repro
O. Šilingerová

funkciu, akú sme zistili aj při votívnych obra-
zoch.
Aj počet votívnych obrazov vzrastá, v 14. a
15. storočí sa tento druh stává jedným z naj-
rozšírenejších.
Zobrazenie určitého živého člověka však stále
ešte obchádza fyzickú charakterizáciu člověka.
Paradoxně je 1’udská individualita výraznejšie
charakterizovaná v náhrobných portrétoch než
vo votívnych obrazoch, zhotovených za života
objednávatefa.
Aj postavy svätcov sa od 13. storočia začínajú
zobrazovat s charakterizačnými črtami. Hoci
sa postupné tvoria určité typy svätcov ovplyv-
ňujúce váčšinu výtvarných diel, objavujú sa
často také konkrétné podoby, že ide zrejme
o „skryté“ portréty. Umelec použil črty celkom
určitej živej osoby na „zhmotnenie“, zosobnenie

imaginárnej bytosti, svätca alebo svätice. Úsilie
o „věrné“ napodobenie jedinečných fyzických
črt anonymného modelu, ktorý poslúžil iba ako
pomócka na sprítomnenie určitej idey, zdá sa
neraz nepochybné. Na rozdiel od portrétu sku-
tečných živých 1’udí, ktorých fyzická jedineč-
nost sa negovala, u týchto imaginárnych svät-
cov ide o pravý opak. Svätci sa takto sprítom-
ňujú, vyvolává sa ilúzia ich pozemského života,
kým živí Tudia sa chápu ako súčasť říše ideí.
Gotické umenie sa teda už v 13. storočí po-
hybuje v spodobení tváře a postavy medzi pól-
mi skonkrétnenia a zovšeobecnenia. Skonkrét-
nenie nie je vždy vyhradené len postavám svät-
cov a náhrobkom. Objavuje sa, aj keď výnimoč-
ne, i v panovnických portrétoch. Ako typický
příklad možno uviesť sochy dvoch donátorských
párov — Hermanna a Regelindy, Ekkeharda a
Uty — zo západného chóru dómu v Naumburgu,
ktoré sprevádzajú ďalšie výrazné charakterizo-
vané portrétně plastiky členov rodiny Wetti-
novcov a Eckartovcov. Tieto portréty sa vyzna-
čujú nielen maximálnou mierou realistického
zachytenia individuálnych črt. Pri úplnej indi-
vidualizácii však predsa ide o identifikačně por-
tréty. Vznikli sto rokov po smrti zobrazených60
a len tým, že ich označili ako Hermanna a Re-
gelindu, Ekkeharda a Utu, stali sa markgrófsky-
tni pármi.61 Súčasne v týchto plastických por-
trétoch badat zřejmé úsilie o zafixovanie časo-
vého okamihu. Právě tým sa dostávajú na hra-
nicu iluzionizmu. Obidva páry sú v kostole „pří-
tomné“, žijú v ňom svoj fyzický život, nezbave-
ný atribútov — úsměvu, gesta, pohladu. Sochy
tu plnia prastarú zástupnú funkciu, zosobňujú
panovníkov. Architektúra baldachýnov nad so-
chami naznačuje, čím si vykúpili právo zaberať
priestor na posvätenom mieste. Všetky postavy
sú poňaté ako světské osoby, ktorých postave-
nie určuje koruna, štít s erbom a meč v rukách
mužov. Votívna funkcia ustúpila celkom do po-
zadia. Do priestoru kostola boli zakomponované
iluzivně sochy panovnických párov, v ktorých
bola zhmotněná fyzická jedinečnost jedných
konkrétných bytostí, aby sa tak zvěčnila pa-
miatka iných. Posun konkrétnej existencie so
všetkými jej znakmi mimo času má zaručit po-
svátnost miesta, ktoré je „božím domom“ na
loading ...