Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 25
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0029
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
25

rých prípadoch velmi charakteristické črty (Me-
tod, Prokop). Nadvázujú na tú zosobňovaciu
funkciu, ktorá sa objavila v 13. storočí a ktorá
sa v zobrazení svätcov stala v gotike jedným
z hlavných účelov.
V dvorskom okruhu Karola IV. vznikli ešte
početné ďalšie portréty (votívny obraz Jana
Očka z Vlašimu, sochy Karola IV. a Václava
IV. na Staromestskej mostovej věži).71 Třeba
však spomenúť najmä rodokmeň Luxemburgov-
cov, namalovaný na stěnách velkej sály na
Karlštejne (zachoval sa len v neskororenesanč-
ných kópiách), a nástěnné malby, ktoré zdobili
sieň královského paláca na Pražskom hrade a
zobrazovali cisárskych predchodcov Karola IV.
Podobné ako v sochárskej výzdobě triforia sv.
Víta, i tu sa vyzdvihovala „genetická legitimita
Karlovej královskej a cisárskej moci“.72 K naj-
pozoruhodnejším patria však iluzivně sochy Ka-
rola IV. a jeho ženy v Mülhausene (okres Er-
furt, Durínsko, NDR). Zástupná funkcia tu cel-
kom dominuje. Sochy sa nakláňajú cez okraj
plytkého balkóna a zdravia divákov pod nimi.
Imitácia skutočného živého cisára a skutočnej
cisárovnej je neobyčajne dokonalá. Obidve so-
chy sú vo svojej konkrétnosti podoby, gest (napr.
cisárovná si pridržiava korále, ktoré by sa jej
pri naklonění posunuli příliš nízko) krajným
polom tých zástupných portrétov, ktoré sa ob-
j avili v neskorej antike a pri ktorých povodně
nehráli charakterizácia a konkretizácia nijakú
úlohu. Funkcia teda ostala po stáročia rovnaká,
ale portréty, ktoré ju plnili, sa změnili: od pólu
štylizácie a abstrakcie až k pólu konkrétnosti
a iluzívnosti.
Pdtnáste storočie prinieslo v zobrazovaní lud-
skej tváře zásadný obrat. Vo dvoch kultúrnych
centrách, nie však len tam, stal sa portrét jedi-
nečnej osobnosti jedným z najčastejších náme-
tov výtvarného umenia. Boli to Flandersko a
Taliansko. Tu sa i vyhranili dva výrazné odliš-
né prúdy portrétneho umenia.
V Taliansku sa portrét stává uměleckým vý-
razom humanistických myšlienok.'3 Stává sa
základným uměleckým druhom súbežne s tým,
ako sa stredobodom filozofických úvah stává
člověk. Osobnost je hlavným námetom skúma-

nia. Studia humanitatis — veda o člověku pri-
náša celkom odlišnú filozofiu života i dějin.
Formuje aj nový typ osobnosti. Častým náme-
tom učených traktátov (Manetti, Alberti) sa stá-
vajú 1’udské schopnosti. Ako hlavné sa hodnotia
rozum a tvořivá schopnost. Vyrastá nový ideál
cnosti, virtú, ktorý na rozdiel od středověkých
cností — viery, nádeje a milosrdenstva (hlavnú
úlohu v nich hrá transcendentno) — hodnotí
1’udskú cnosť nielen vo vztahu ku kvalitě Samé-
ho jednotlivca, ale aj jeho užitočnosti pre spo-
ločnosť. Cnosťou sa stává vzdelanie — teda zno-
va kultivovaný rozum. Nie však preto, aby sa
ním ako v středověku poznávali „zjavené prav-
dy“, ale ako prostriedok sebapoznania člověka
a jeho světa. Cnosť vzdelania postupné prechá-
dza do požiadavky „hlbavého života“, ktorý
umožňuje preniknúť k podstatě. Neodlučitelnou
súčasťou „vita contemplativa“ sa však musí stať,
aby cnosť bola úplné i aktivně presadzovanie
poznaných hodnot v prospěch spoločnosti, „vita
activa“.74 Aj v tomto modeli cnostného života
sa znova vynára klasický antický ideál. Súčasne
z tohto modelu vyrastá i určitá demokratickosť
v chápaní osobnosti. Eudia sú napr. podlá Alber-
tiho len v malej miere obdaření rozličnými cnos-
ťami, je však v silách každého vzoprieť sa menej
priaznivému osudu a stať sa cnostným.75
Všetko toto sa odráža v ranorenesančnom ta-
lianskom portréte. V jeho individualizačnej si-
le,76 optimizme a zvýraznění črt, ktoré svedčia
o cnosti zobrazeného. Ostává jeho súčasťou aj
vtedy, keď v druhej polovici 15. storočia nastá-
vá obrat k světu ideí — k neoplatonizmu. V tejto
fáze sa člověk, ktorého už nemožno jednoducho
odsunúť do pozadia, určitým spósobom zbožšťu-
je. Dôraz sa presúva na duševný život, čo pre
portrét značí zameranie na psychologické hl’adis-
ko. Aj tu sa však individualita portrétovaného
idealizuje. Pre druhů polovicu storočia sa zobra-
zený musí v obraze premeniť na akúsi absolútnu
bytosť, na mieru všetkých věcí. Kompozičně je
portrét raného quatrocenta portrétom profilo-
vým. Táto schéma vyplývá nepochybné z nesko-
roantickej medailérskej tradicie (mnoho rene-
sančných portretistov bolo súčasne aj medailér-
mi, napr. Pisanello). Súčasne však vyplývá, ako
na to upozorňuje I. E. Danilova, zo stredovekej
loading ...